Utáraný trpaslík

Lucia sa jedného krásneho dňa rozhodla ísť na prechádzku do lesa, ktorý sa tiahol za ich domom. Vysmiate dievčatko si užívalo chôdzu po mäkkej tráve za zvukov šumenia stromov a spevu vtáčikov. Odrazu sa vzduchom pomedzi tieto krásne zvuky prírody niesol zvláštny hlas. Zvedavo sa priblížila k neďalekej kope haraburdia a zbadala v nej malého záhradného trpaslíka.

„Ahoj dievčatko, ja som Tárajko,“ prihovoril sa trpaslík so smutným výrazom na tvári. „Nikto ma nechcel medzi sebou, lebo som iný, a tak ma vyhodili na smetisko.“

Prekvapená Lucia, že trpaslík rozpráva, s ním súcitila a rozhodla sa mu pomôcť. „Neboj sa Tárajko, nenechám ťa tu“ povedala mu. „Máme krásnu záhradu, budeš sa tam cítiť ako doma.“

Trpaslík s radosťou prikývol, a tak ho Lucka zdvihla zo zeme a zobrala so sebou domov. Tárajko celou cestou rozprával o svojom živote a nedal sa nijako zastaviť. Lucia mu s úsmevom sľúbila nový začiatok a novú rodinu, kde ho budú milovať bez ohľadu na to, aký utáraný je. Tárajko bol šťastný, že našiel nový domov, kde mohol rozprávať svoje príbehy každému, kto do ich záhrady zavítal.

A tak začal nový rozprávkový život utáraného trpaslíka na záhrade Lucie, kde každý deň prinášal nové dobrodružstvá a radosti.

Jedného slnečného popoludnia prišla Luciu navštíviť jej stará mama. Keď prechádzala krásnou záhradou, začula z hĺbky kvetinového labyrintu divný hlas.

„Ahoj, pani babička!“ zaznelo zo záhrady. Stará mama zdvihla zrak smerom, odkiaľ počula hlas. A tam zbadala malého vysmiateho trpaslíka, ktorý vykukoval spomedzi tulipánov.

„Čo to je?“ vykríkla prekvapením stará mama.

„Ja som Tárajko, záhradný trpaslík, a som tu, aby som vám spríjemnil deň mojimi veselými príhodami!“ ozval sa Tárajko so smiechom v hlase.

Natešený trpaslík sa už chystal starej mame vytárať všetko, čo vedel. Tá sa ale tak vyľakala, že sa s krikom rozbehla k bráne. „Trpaslík, ktorý rozpráva? To je nejaká čertovina!“ kričala a bežala po ulici.

Utáraný trpaslík za ňou ešte volal. „Babička, neutekajte. Vaše nohy už nie sú také rýchle. Môžete spadnúť a rozbiť si nos.“

„Škoda, že nechcela so mnou pokecať. Mohla to byť zábava,“ povzdychol si Tárajko a ďalej šomral už iba mravcom, ktorí mali cestičku v kvetinovom záhone.

Na druhý deň ráno sa Tárajko zobudil na škrípanie otvárajúcej sa brány. Stálo tam dievčatko rovnako staré ako Lucia. Volalo sa Veronika a bola to Luckina spolužiačka. Dievčatá mali ísť spolu do školy.

„Ahoj, Veronika! Ideš do školy?“ spýtal sa Tárajko Veroniky.

„Áno, ale kto si? Odkiaľ poznáš moje meno? A ako to, že rozprávaš?“ pýtala sa Veronika so zvedavým pohľadom.

„Volám sa Tárajko a rozprávam preto, lebo sa mi chce. Lucka mi včera povedala, že dnes ráno príde po ňu spolužiačka Veronika, a že pôjdete spolu do školy. Ale predtým, ako pôjdeš do školy, musím ti porozprávať jeden príbeh,“ odpovedal Tárajko na Veronikine otázky.

„Poznal som jednu školáčku, ktorá chodila do školy každý deň. Raz jej ale učiteľka povedala, že je taká múdra, že už do školy nemusí chodiť. Už ju nemá čo naučiť. A tak už do školy nikdy neprišla a užívala si nekonečné voľno,“ táral trpaslík s vážnou tvárou.

„Čo ak to povie učiteľka aj mne?“ zamyslela sa nahlas Veronika.

„Určite ti to povie, veď si veľmi múdra. Zbytočne pôjdeš do školy. Ostaň radšej tu a môžeme sa celý deň rozprávať,“ presviedčal ju Tárajko.

Veronika sa však rozbehla preč práve vo chvíli, keď z domu už vychádzala Lucka. „Kam bežíš Veronika?“ kričala za ňou.

„Domov. Ja už do školy nikdy nepôjdem. Tárajko mi povedal, že som veľmi múdra a v škole ma už nič nenaučia.“

Lucka sa nahnevane pozrela na Tárajka. „Ty utáraný trpaslík. Vidíš, čo si spôsobil?“ vyčítala mu Lucka, ktorá musela ísť do školy sama.

Tárajko ostal v záhrade sám, a tak sa snažil porozprávať aspoň s vrabcami, ktoré lietali po okolí.

Poobede, keď prišla domov Lucka aj so svojimi rodičmi, malý záhradný trpaslík na nich spustil svoje táraniny.

„Ahojte! Dnes som stretol vrabca, ktorý ma požiadal o autogram. Povedal som mu, že autogramy trpaslíkov sú veľmi vzácne, ale kvôli jeho nadšeniu som mu nakoniec napísal aspoň krátky vtip na krídlo,“ začal Tárajko so smiechom.

Luckini rodičia si vymenili prekvapené pohľady, no ešte stále počúvali s úsmevom. Tárajko sa nezastavil a začal rozprávať príbehy o dobrodružstvách so začarovanými škriatkami, ktorí ho naučili tancovať hip-hop, a o tom, ako sa zase on snažil naučiť mravce hrať na malú trpasličiu harmoniku.

Luckini rodičia už chceli odísť za svojimi povinnosťami, ale trpaslík pokračoval.

„A potom som zorganizoval pre zajačikov trpasličiu olympiádu, kde som sa zúčastnil v behu s misou plnou ovocia na hlave. Bol to vskutku divoký zážitok! A predstavte si to, ja som vyhral!“ zakončil Tárajko ďalší príbeh so smiechom.

Rodičia sa však začali čoraz viac čudovať a čím viac Tárajko rozprával, tým viac pôsobili jeho príbehy ako fantastická rozprávka bez akéhokoľvek základu skutočnosti.

„Tárajko, máme pocit, že si všetky príbehy vymýšľaš,“ povedal Luckin otec s vážnym výrazom.

Lucia, trochu neisto, hľadela na Tárajka, ktorý sa stále usmieval. No keď zbadal vážne tváre jej rodičov, úsmev zmizol aj z jeho tváre.

„Viete, bolo to síce trochu vymyslené, ale to len pre lepšiu náladu. Chcel som vám len priniesť trochu radosti a smiechu do života,“ vysvetlil malý trpaslík, no rodičia boli už trochu nahnevaní.

„Radšej by sme ocenili, keby si nám hovoril pravdivé príbehy, Tárajko. Fantázia je síce pekná, ale dôležité sú aj skutočné zážitky. Navyše, máme aj iné povinnosti. Nemôžeme ťa celý deň počúvať,“ povedala Luckina mama s trochou nevôle v hlase.

Lucka cítila, že utáraný trpaslík má tendenciu privádzať ich všetkých do smiechu, ale je aj príliš nekontrolovateľný. Rozmýšľala o tom, ako by mohla spríjemniť Tárajkovi život a zároveň udržať jeho šibalstvá pod kontrolou.

„Tárajko, chcela by som ti ponúknuť niečo špeciálne,“ povedala mu Lucia so zvedavým úsmevom. „Čo keby si býval v mojej izbe? Tam si budeme môcť spolu rozprávať všetko, čo nám napadne a nikoho nevystrašíme.“

Tárajko na ňu pozrel s očami plnými radosti a nadšenia. „To znie skvele, Lucka! Budem ti do noci šepkať rozprávky a rozprávať moje dobrodružstvá.“

A tak, od tej chvíle, sa Tárajko stal obyvateľom Luckinej izby, kde jej rozprával svoje utárané historky. A občas, keď nebola Lucka doma, všetky príbehy vyrozprával aj jej hračkám, ktoré ho radostne počúvali. Lucka sa naučila, že aj keď je fajn mať utáraného trpaslíka za spoločníka, vždy je dôležité nájsť rovnováhu medzi zábavou a zodpovednosťou. A takto žila Lucka s Tárajkom ďalej, vychutnávajúc si každý utáraný moment ich spoločných chvíľ.