V čarovnom svete prírody, medzi nekonečnými lesmi a pestrými lúkami, žila na vysokom topoli rodina bocianov. Medzi nimi aj najmenší bocianik menom Boris. Bol plný života a zvedavosti. Ale v porovnaní so svojimi súrodencami bol výrazne menší a mal ešte veľa toho, čo sa potreboval naučiť. Boris však viac ako papanie a učenie miloval hry. Keby mohol, len by sa hral a nerobil nič iné.
Keď ho otec poučoval a vysvetľoval, aké je pre každého bociana dôležité veľa papať a trénovať, malý Boris mal vždy rovnakú odpoveď.
„Ja nepotrebujem jesť. Nemám čas trénovať. Teraz sa chcem hrať.“
Starostlivý otec mu chcel dobre. Rozprával mu o ďalekej ceste do južných krajín, ktorá ich čaká na jeseň.
„Je to dlhá a náročná cesta. Kto sa na ňu dobre nepripraví, nezvládne ju,“ dohováral Borisovi.
Malý bocián ale otcove slová púšťal jedným uchom dnu a druhým von.
Keď nastala jeseň, prišiel čas, kedy rodina bocianov mala odletieť do teplých krajín. Bola to tradícia, na ktorú sa vydávali tisíce bocianov každý rok. Malý Boris bol nadšený z myšlienky nového dobrodružstva. Myslel si, že to bude ako hra. Ak sa mu nebude páčiť, nebude ju hrať.
V deň odletu mali bociany dobrú náladu. Všetci boli pripravení, počasie bolo nádherné, dobrodružstvo mohlo začať.
„Borisko, nezabudni sa vždy držať celej skupiny. Len ak budeš pri nás, vieme ti pomôcť, ak by sa niečo stalo,“ poučoval ocko malého bociana.
„Jasné ocko, nemusíš mi to stále opakovať,“ odvetil mu Boris.
A tak rodinka bocianov vyletela vysoko nad zem a zamierila si to rovno na juh. Leteli ešte len krátko, no Boris sa už začal nudiť. Myslel si, že to bude väčšia zábava. Navyše, bol už aj unavený. Bol malý a nemal toľko síl ak ostatní.
„Ocko, už ma to nebaví. Dajme si prestávku,“ kričal malý bocian.
„Teraz nemôžeme zastaviť, Borisko. Pozri sa vpravo. Blíži sa k nám búrka. Musíme rýchlo letieť, aby sme sa jej vyhli,“ odpovedal mu otec.
Boris ale nevládal a svojim tempom spomaľoval celú skupinu. Vyhnúť búrke sa im nepodarilo. Prudký vietor a dážď bocianiu rodinu rozdelili. Boris, v snahe držať krok so svojimi rodičmi, súrodencami a ostatnými bocianmi, zrazu pocítil, ako silný náraz vetra odhodil jeho malé telo na stranu. Vietor sa s ním pohrával ako s pierkom. Lietal zo strany na stranu, raz hore, potom dole. Odrazu stratil vedomie. Keď sa prebral, bol úplne sám, stratený a zmetený v hlbokom, temnom lese. Ďaleko od bezpečia svojej rodiny.
Malý bocian nariekal, volal na rodičov aj súrodencov. Ale jeho volanie v ohlušujúcej búrke nikto nepočul. Nešťastný Boris sa schoval pod vetvu košatého dubu, kde chcel počkať na lepšie počasie.
„Keď skončí búrka, vrátia sa po mňa,“ pomyslel si ustráchaný Boris.
Jeho rodina však kvôli búrke vôbec netušila, že sa Boris stratil. Pre malého bociana to bol začiatok dobrodužstva na ceste za jeho rodičmi a súrodencami.
Prvé dni boli pre Borisa veľmi ťažké. Sám si nevedel zohnať potravu, a preto hladoval. Napriek tomu každý deň skúšal letieť vyššie a ďalej, veriac, že znova nájde svoju rodinu. Jedného dňa bol už ale tak vyčerpaný, že nedokázal vzlietnuť. V tej chvíli, ako sa snažil odlepiť od zeme, ho sledovala múdra sova. Priletela bližšie k nešťastnému bocianovi a vypočula si jeho príbeh. Priateľská sova sa mu rozhodla pomôcť. Borisovi poskytla múdre rady o tom, ako prežiť samotu, ako si má nájsť potravu a vysvetlila mu, ako sa má vo vzduchu orientovať, aby letel priamo do južných krajín. Boris veril, že jej rady ho privedú k rodine.
Povzbudený dobrotivou sovou pokračoval vo svojej ceste s odhodlaním a nádejou. Jeho dobrodružstvá ho viedli cez horské pásma, zelené doliny, rozbúrené more aj púšť. Na svojej ceste stretol veľa zvieratiek, ktoré mu ochotne pomáhali. Na jednej obrovskej zelenej lúke stretol bažanta menom Pippin, ktorý mu ukázal triky ako nachádzať tie najchutnejšie semienka. Pippin ho vystríhal aj pred nebepzpečím, ktoré mu na zemi hrozí. Naučil ho preto, ako sa má po zemi pohybovať, aby bol tichý a pre šelmy takmer neviditeľný.
Keď prelietal popri veľkej africkej rieke, stretol starú korytnačku. Tá ho naučila dôležitosti trpezlivosti a toho, že niekedy stačí len počkať a počúvať svoje srdce.
Najvzrušujúcejší zážitok prišiel, keď Boris zablúdil do rozľahlej púšte. Tam, obklopený pieskom a silným slnkom, narazil na skupinu tajomných nomádskych vtákov, ktoré celý život putujú svetom bez stáleho domova. Tieto vtáky boli fascinované príbehom malého bociana a ponúkli mu sprievod cez najnebezpečnejšie časti púšte. Pritom ho naučili, ako letieť v noci, keď nie je v púšti taká horúčava a ako sa pri tom orientovať podľa hviezd. Vysvetlili mu, ako nájsť vodu aj tam, kde si každý myslí, že žiadna voda nie je.
Dni a týždne ubiehali a Boris letel čoraz ďalej a ďalej. Až jedného chladného rána, keď východ slnka sfarbil horizont do červena, zahliadol nádherný pohľad. Celá jeho rodina bola zhromaždená pri jazere, kam bociany každoročne prilietali.
So srdcom plným radosti a s novonadobudnutou silou v krídlach, malý bocian rýchlo zletel k svojej rodine. Keď ho uvideli, ich radosti nebolo konca. Mysleli si, že Borisa už nikdy neuvidia. Rodina aj s priateľmi ho obklopili s láskou a obdivom, počúvajúc fascinujúce príbehy jeho cesty. Rozprával im o všetkom, čo zažil, o všetkých priateľoch, ktorých po ceste stretol, a o tom, ako ho každé z týchto stretnutí pomohlo viesť k jeho rodine.
Boris pochopil, že domov je tam, kde sú naše srdcia plné lásky a prítomnosť tých, na ktorých nám záleží. A tak, keď nastal čas vrátiť sa späť do svojej vlasti, Boris vedel, že bez ohľadu kam cesta vedie, so sebou nosí odvahu a múdrost získanú na cestách a v srdci má to najcennejšie – lásku svojej rodiny a priateľov.
Zaujímavé informácie pre deti
