V starom opustenom sklade pri kraji lesa žil potkan Florián. No on sám si nikdy nehovoril Florián. Kdeže. On si hovoril:
„Veľký magister Florimando, pán čarov, kúziel a nepochopiteľných záhad!“
Nosil obrovský čierny klobúk, ktorý mu stále padal až na oči, červený plášť ušitý zo starej záclony a namiesto čarovnej paličky používal trochu ohryzenú varechu. Každé ráno sa postavil pred rozbité zrkadlo, teatrálne mávol varechou a zvolal:
„Abraka-dabraka-bum-bác-prásk!“
Potom sa uklonil sám sebe, akoby práve vystupoval pred vypredaným hľadiskom.
Jedného slnečného popoludnia sa rozhodol, že usporiada veľké kúzelnícke predstavenie pre všetky zvieratká z lesa. Na čistinke rozvešal papierové vlajočky, na pník položil starý kufor a na kus kartónu napísal:
DNES VYSTÚPI SLÁVNY POTKAN KÚZELNÍK!
Zvieratká prišli zo zvedavosti. Veveričky si sadli do prvého radu, za nimi zajac obhrýzal mrkvu, ježko sa uvelebil pri machu a sova si priniesla okuliare, aby jej nič neušlo.
Florián vystúpil na pník, rozprestrel plášť a hlboko sa uklonil.
„Dámy, páni, ježkovia, veverice a iné vážené tvory! Pripravte sa na kúzla, aké tento les ešte nevidel!“
Veverička Lila pošepkala zajacovi: „To znie nádejne.“ Zajac pokrčil plecami. „Alebo nebezpečne.“
„Prvé kúzlo!“ zvolal Florián. „Z môjho kúzelného klobúka vytiahnem nádherného bieleho králika!“
Zamával varechou, zašepkal zaklínadlo, strčil labku do klobúka a s víťazným úsmevom vytiahol… obrovskúúúú zelenú žabu.
Žaba naňho prekvapene zažmurkala, zakvákala mu rovno do nosa a od radosti mu skočila na hlavu.
Publikum stíchlo. Potom sa ozvalo prvé zachichotanie. A po ňom druhé. A potom sa celý les začal rehotať. Ježko sa smial tak silno, až sa prevrátil na chrbát.
Florián si napravil klobúk, v ktorom ešte čľupkala voda, a vyhlásil: „Presne tak! To bol… ehm… vodný králik v žabom prestrojení.“
Sova si musela utrieť slzu od smiechu.
„Druhé kúzlo!“ vykríkol potkan, akoby sa nič nestalo. „Teraz premením obyčajnú šišku na zlaté jablko!“
Na pník položil šišku, zamával varechou a dupol nohou. Všetci sa naklonili dopredu. Florián prikryl šišku vreckovkou, dramaticky ju zdvihol a pod ňou nebolo zlaté jablko.
Bola tam veľká cibuľa. A navyše taká silná, že len čo ju veverička Lila zacítila, začali jej tiecť slzy.
„Joj!“ fňukla. „To je asi kúzlo dojatia!“
Zajac si utrel oči. „Mňa to dojalo až k slzám.“
Florián zbledol, potom sa rýchlo spamätal a hrdo vyhlásil: „Správne! Toto je moja veľmi vzácna plačúca cibuľa pravdy!“
Teraz sa smiali už aj vrabce na konári.
Potkan kúzelník sa však nevzdával. Rozhodol sa vytasiť svoj najväčší tromf.
„A teraz tretie, najslávnejšie kúzlo!“ zvolal. „Nechám zmiznúť svoju kúzelnícku paličku a namiesto nej sa objaví nádherná kytica kvetov!“
Zvieratká zatajili dych. Florián zatočil varechou nad hlavou, no zatočil ňou až príliš prudko. Varecha mu vyletela z labky, opísala oblúk vo vzduchu, trafila zavesenú lampášovú dekoráciu, tá sa roztočila, papierové vlajočky spadli dolu a z jeho klobúka vyletel oblak múky, ktorú si tam schoval na „efektný dym“.
Za sekundu vyzeral Florián ako snehový potkan. Celý biely, od fúzov až po chvost.
A čo bolo najhoršie, alebo vlastne najlepšie, na hlave mu namiesto klobúka pristála kvetinová miska, ktorú ježko priniesol ako občerstvenie. Trčali mu z nej sedmokrásky a jedna mrkva.
Na čistinke zavládlo ticho. Florián si odkašľal a v tej chvíli mu na nose pristála sedmokráska.
Lesom sa rozľahol taký smiech, že sa až listy na stromoch zatriasli. Veveričky sa chytali za brušká, zajac spadol z pníka, sova si musela zložiť okuliare a aj vážny jazvec sa smial tak, že mu poskakovali fúzy.
Florián sa najprv cítil trochu trápne. Chcel byť obdivovaný ako veľký kúzelník, nie vysmiaty ako rozprávkový neporiadnik. No keď uvidel, ako sa zvieratkám od smiechu ligocú oči a ako im je zrazu veselo, pomaly sa usmial aj on.
„Takže… kúzlo sa podarilo?“ spýtal sa nesmelo.
Sova múdro prikývla. „Áno, Florián. Možno nevieš vyčarovať králika ani zlato. Ale dokázal si vyčarovať niečo oveľa vzácnejšie.“
„A čo?“ spýtal sa potkan.
Ježko zatlieskal. „Úsmev!“
A hneď sa pridali všetci ostatní. Tlieskali, pískali, dupotali a volali: „Nech žije potkan kúzelník!“ „Ešte jedno predstavenie!“ „A vezmi aj tú žabu!“
Florián sa hlboko uklonil, až mu kvetinová miska zasa skĺzla na oči.
Odvtedy už vedel, že nie je najslávnejší kúzelník v lese. Ale bol niečo možno ešte lepšie. Bol to potkan, ktorý vedel všetkým vyčariť smiech. A to je predsa tiež kúzlo.
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
Zaujímavé informácie pre deti
