Janko mal narodeniny. Dostal veľa pekných darčekov, ale najviac sa mu páčilo malé červené autíčko. Malo lesklé kolieska, žlté svetlá a na kapote maličkú zlatú hviezdičku.
„To je ale krásne autíčko!“ tešil sa Janko a hneď ho tlačil po koberci, po stole aj okolo stoličiek. Večer ho položil do veľkej krabice k posteli a spokojne zaspal.
Len čo Janko zatvoril oči, v izbičke sa stalo niečo čudné. Hviezdička na autíčku jemne zažiarila. Autíčko sa potichučky pohlo.
Vrnk!
Kolieska sa roztočili a červené autíčko ožilo.
„Dnes v noci treba niekomu pomôcť,“ zašepkalo si a cez pootvorené dvere sa vybralo do mesta.
Na ulici bolo ticho. Svietili lampy a mesiac sa pozeral z oblohy. Autíčko zabočilo za roh a zrazu začulo slabý plač.
„Pomóc! Pomóc!“ ozývalo sa zo smetného koša.
Autíčko zastalo a nakuklo dnu. V koši sedel smutný plyšový medvedík, vedľa neho handrová bábika, malý zelený dinosaurus a otrhaná penová loptička.
„Ako ste sa sem dostali?“ opýtalo sa autíčko.
„Deti nás vyhodili spolu so starými papiermi,“ vzdychol medvedík.
„Nebojte sa,“ povedalo červené autíčko. „Ja vás odtiaľ dostanem.“
A tak sa pustilo do práce. Najprv podišlo ku košu a nastavilo chrbátik bábike, aby mohla vyliezť von. Potom priviezlo kartón, po ktorom sa vyšplhal dinosaurus. Medvedíka vytiahlo za mašličku a loptičku jemne vykotúľalo von.
„Hurá!“ potešili sa hračky.
Autíčko ich všetky naložilo, ako len vládalo. Medvedík sedel vzadu, bábika sa držala bokom, dinosaurus sa oprel o krabicu a loptička poskakovala za nimi.
Cesta späť nebola ľahká. Autíčko prešlo cez mláčku, podliezlo lavičku a prefrčalo popri mačke, ktorá sa veľmi čudovala. Keď dorazilo domov, potichu všetky zachránené hračky schovalo do Jankovej veľkej krabice. Potom sa samo uložilo navrch.
Ráno sa Janko zobudil, pretrel si oči a hneď uvidel svoje červené autíčko.
„Jéj… prečo si také zafúľané?“ začudoval sa. Na kolieskach malo blato a na streche trošku prachu.
Keď však otvoril krabicu, neveril vlastným očiam.
„Medvedík! Bábika! Dinosaurus! Loptička! Odkiaľ ste sa tu vzali?“
Janko sa pozrel na autíčko, na jeho malú zlatú hviezdičku a zrazu sa usmial.
„Aha… ty si ich v noci zachránilo.“
Autíčko sa, samozrejme, ani nepohlo. Len hviezdička sa na slniečku maličko zablysla.
Od toho dňa sa Janko hral nielen s červeným autíčkom, ale aj so všetkými zachránenými hračkami. A vždy večer pošepkal:
„Dobrú noc, autíčko. Ak bude niekto potrebovať pomoc, choď tam.“
A možno… možno jeho kolieska v tme potichu zašepkali:
„Vrnk.“
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
