Raz, na malej vidieckej škole obklopenej zelenými lúkami a vysokými stromami, sa stretla skupinka školákov, ktorá nič netušiac objavila niečo neobyčajné. Boli to štyria priatelia: odvážny a zvedavý Tomáš, múdra a opatrná Ema, tvorivý a veselý Lukáš a nakoniec tichá ale láskyplná Nina.
Bolo to v pondelok ráno, keď ich učiteľka poslala do starého skladu po športové pomôcky na hodinu telesnej výchovy. V tejto tmavej miestnosti plnej starých lôpt a zaprášených žineniek sa deti snažili nájsť dostatok švihadiel a lán na cvičenie. Zatiaľ čo sa prehrabávali v starých regáloch, Lukáš započul slabé štrnganie prichádzajúce zo vzdialeného kúta miestnosti.
„Počujete to?“ spýtal sa tichým hlasom.
Všetci štyria zastali a na chvíľu znehybneli. Započúvali sa. Áno, bolo tam slabé štrnganie, ako keby sa niečo hýbalo na dne hlbokej studne.
Deti sa rozhodli preskúmať, odkiaľ tie zvláštne zvuky prichádzajú. Presunuli staré škatule a kufre z rohu miestnosti a odhalili tam malé železné dvierka zabudované v podlahe. Tento objav ich najskôr trocha vystrašil, ale zvedavosť býva silnejšia. Tomáš sa opatrne dotkol kľučky. Bola chladná a pokrytá prachom. Veľmi opatrne a pomaly otvoril dvierka, za ktorými sa im ukázalo strmé, úzke schodisko vedúce hlboko do tmy. V tichosti očakávania si školáci vymenili pohľady plné vzrušenia a pocitu dobrodružstva.
Ema ako pravidelná čitateľka kníh o dobrodružstvách vzala zodpovednosť na seba a navrhla: „Mali by sme o tom povedať niekomu dospelému. Toto môže byť nebezpečné.“
Zvedavosť však u detí prevážila. Dohodli sa, že nahliadnu len o kus nižšie, aby videli, čo sa môže skrývať v tajomných hĺbkach pod školou. S baterkami v mobiloch pripravenými na akciu začali zostupovať po klzkých kamenných schodoch. Každý ich krok bol opatrný. Kráčali tak potichu, až počuli vlastný dych. Ako schádzali nižšie a nižšie, začal sa pomaly pred ich zvedavými očami odhaľovať tajomný svet.
Schody na konci vyústili do rozprávkového lesa, kde stromy svetielkovali, akoby boli posiate tisíckami malých farebných lámp. Vzduch bol plný nezameniteľnej vône kvetov a ihličia. Deti vyšli na malú čistinku, ktorá bola obklopená vysokými javormi a smrekmi. Pod ich nohami sa rozprestierala mäkká, pružná tráva, ktorá ich jemne šteklila na členkoch. Ema, ktorá od malička milovala prechádzky v prírode, sa zhlboka nadýchla a usmiala: „Je to tu ako vo sne“, zašepkala popri šťastnom pohľade na svojich kamarátov.
Lukáš, ktorého zaujali všetky farby a tvary tajomného lesa, rýchlo vytiahol svoj zápisník a začal kresliť obrázok okolitej scény.
Zrazu z hustého krovia vyšla skupinka malých roztomilých bytostí. Mávali svojimi veľkými uškami a ich telá svetielkovali mäkkým svetlom podobne ako okolité stromy. Ich hravé oči naznačovali zvedavosť a priateľstvo. Nina, väčšinou vždy ticho stojaca v pozadí, kľakla si, aby bola bližšie k malým stvoreniam. „Ahoj,“ povedala potichu, aby ich nevyplašila.
Lesné bytosti sa zastavili. Rovnako ako deti boli z toho všetkého prekvapené. Ale potom jedna z nich prekročila neviditeľnú hranicu a pristúpila bližšie k Nine. Ostatné nasledovali jej príklad a čoskoro boli deti obklopené veselou skupinkou čarovných bytostí.
Tomáš sa smial a hovoril: „Vyzerá to, že chcú, aby sme sa s nimi hrali!“
A naozaj to tak bolo. Malé bytosti začali hrať jednoduchú hru na skrývačku, pričom kúzlili rôzne prírodné bariéry a objekty, za ktoré sa mohli skryť. Deti sa rýchlo pridali a zapojili sa do hry s nevídaným nadšením. Svet v podzemí sa rozžiaril radosťou a smiechom, ktorý prehlušil dokonca aj šumenie tajuplného lesa. Bytosti z tajomného lesa ukázali deťom aj iné hry, ktoré ešte nepoznali. Tie ich na oplátku naučili množstvo pesničiek a riekaniek. Toľko radosti a šťastia v čarovnom lese asi ešte nikdy nebolo.
Keď ste v kúzelnom svete, čas plynie úplne inak. Deti si veru neuvedomovali, ako rýchlo letí. Prežívali jedno z najradostnejších dobrodružstiev svojho života. Po tom, ako sa skončila veselá hra, malé bytosti sa zhromaždili a ich oči sa láskavo zaleskli keď pozorovali deti, ktoré sa stále smiali a rozprávali si o svojich zážitkoch zo spoločnej hry. V tej chvíli jeden z vodcov čarovných bytostí podišiel k deťom a prehovoril sladkým, melodickým hlasom.
„Milí mladí priatelia, priniesli ste do nášho sveta veľa radosti a zábavy. Ako vďaku by sme chceli každému z vás splniť jedno želanie. Premyslite si dobre, čo si želáte, a my sa pokúsime splniť vaše túžby.“
Deti sa prekvapene pozreli na seba, preskúmavajúc svoje túžby a sny. Pokojne a premyslene, ako sa na také chvíle patrí, každý z nich prišiel s osobitým želaním.
Tomáš, ktorý vždy túžil po dobrodružstvách, si želal mapu, ktorá by ho vždy bezpečne doviedla domov, bez ohľadu na to, ako ďaleko by sa vydal. „Chcem cestovať po svete,“ povedal, „ale vždy chcem nájsť cestu späť k tým, ktorých milujem.“
Emma, premýšľavá a múdra, si želala knihu, ktorá by nikdy nekončila. „Chcem knihu, ktorá bude vždy mať ďalšiu kapitolu, vždy nový príbeh, vždy, keď ju otvorím.“
Lukáš, nadaný maliar, požiadal o paletu čarovných farieb, ktoré by nikdy nevyschli. „Chcem maľovať obrázky, ktoré môžu ožiť a rozprávať svoje príbehy,“ vyhlásil so vzrušením v hlase.
Nina, ktorá bola vždy taká citlivá a empatická, si želala kameň, ktorý by absorboval smútok. „Chcem pomáhať ľuďom zbaviť sa ich starostí, aby mohli žiť šťastnejšie,“ povedala ticho ale s odhodlaním.
Maličké bytosti sa radostne zhovárali medzi sebou a následne každému z detí odovzdali darček splňujúci jeho želanie. Tomáš dostal striebornú mapu, ktorá svietila a pri každom dotyku na nej blikalo miesto jeho domu. Emma získala starobylý pergamen, ktorý sa pri jej dotyku roztvoril na obrovskú knihu s nekonečnými stránkami. Lukášovi sa dostalo maličkého dreveného kufríka preplneného nádhernými žiarivými farbami a Nine sa želanie splnilo tým, že ju čarovné bytosti obdarovali kamienkom hladkým ako sklo a vždy teplým na dotyk.
Keď sa blížil koniec ich návštevy v čarovnom svete, deti pocítili smútok. No zároveň cítili vďaku za všetky úžasné dary a spomienky, ktoré si odnášali. Malé bytosti ich odprevadili späť k východu, odkiaľ prišli. Pri rozlúčke, každé z detí objalo svojich nových priateľov, vymenili si úsmevy a poďakovania.
„Nezabudneme na vás,“ zašepkalo najmenšie čarovné stvorenie.
„A my nikdy nezabudneme na vás,“ odpovedal Tomáš, zatiaľ čo ostatné deti súhlasne prikyvovali.
Po rozlúčení sa deti vrátili po úzkych schodoch späť do reality tmavého školského skladu, pričom vchod sa za nimi ticho zavrel, akoby sa nikdy neotvoril.
Nasledujúce ráno prišla štvorica priateľov do školy o niečo skôr. Rýchlo zašli do starého skladu, kde predošlí deň objavili vchod do podzemia. Avšak, na ich veľké prekvapenie, žiadne dvierka tam už neboli. Len obyčajná podlaha a steny. Hľadali a hľadali, ale nič. Žiadny vchod, žiadne schodisko – akoby čarovný svet, ktorý zažili, bol len snom.
Po chvíli ticha Tomáš poznamenal: „Možno sa čarovný svet objavuje len tým, ktorí ho naozaj potrebujú.“
Emma prikývla a pridala: „Máme však niečo, čo nám bude navždy pripomínať toto dobrodružstvo. Naše dary,“ ukázala na knihu, ktorú silno držala pod pažou.
S pocitom úcty k čarovnému a tajomnému svetu, ktorý sa mohol skrývať kdekoľvek okolo nich, sa deti vrátili do svojej triedy. So spolužiakmi mohli zdieľať svoj zážitok, ale asi by im aj tak nikto neveril. V ich srdciach a mysliach však čarovný svet stále žil, rovnako ako princípy priateľstva a odvahy, ktoré sa tam naučili, sa stali trvalou súčasťou ich životov.
Zaujímavé informácie pre deti
