Vo veľkom meste plnom vysokých domov a trúbiacich áut, žil raz jeden malý chlapec menom Adamko. Bol to veselý a zvedavý chlapček, ktorý mal veľmi rád zvieratká. Jedného dňa dostal od svojich rodičov krásny darček – malého škrečka s hnedou srsťou a čiernymi očkami, ktorému dal meno Fifík. Bol to veľmi hravý a priateľský škrečok. Adamko a Fifík sa rýchlo spriatelili. Chlapček sa o Fifíka staral s láskou – kŕmil ho, čistil mu klietku a hral sa s ním každý deň.
Fifík mal v Adamkovej izbe svoj vlastný domček, ktorý bol plný malých hračiek, tunelov a všakovakých zábavných vecí pre, ktoré mu spríjemňovali deň. Fifíkovi sa jeho domček veľmi páčil, ale občas túžil po dobrodružstve a sníval o tom, aké by to bolo, keby mohol preskúmať svet mimo klietky.
Jedného slnečného dňa sa Adamko rozhodol, že vezme Fifíka na prechádzku po meste. Chcel mu ukázať všetky zaujímavé miesta a zažiť s ním skvelé dobrodružstvo. Opatrne vložil Fifíka do jeho prenosnej klietky a vyrazili na cestu. Adamko začal ukazovať Fifíkovi všetky zaujímavosti – vysoké budovy, krásne parky a farebné obchody. Fifík bol nadšený všetkými novými vecami, ktoré videl, a nevedel sa dočkať, kedy spolu preskúmajú ďalšie kúty mesta.
Zrazu sa však stalo niečo nečakané. Pri prechádzaní cez rušnú ulicu sa prenosná klietka s Fifíkom otvorila a škrečok vypadol von. Fifík sa zľakol veľkých hlučných áut a začal utekať. Adamko sa za ním rozbehol, ale škrečok bol príliš vystrašený a rýchlo mu zmizol v dave ľudí. Adamko bol veľmi smutný a nevedel, čo má robiť. Bál sa, že už nikdy neuvidí svojho milovaného škrečka.
Fifík sa ocitol sám v neznámom veľkomeste, ďaleko od bezpečia svojho domčeka a láskavej opatery Adamka. Všetko bolo preňho nové a neznáme – vysoké budovy, hlasné zvuky áut a množstvo ľudí, ktorí sa ponáhľali po uliciach. Škrečok bol zmätený a nevedel, ktorým smerom sa má vybrať, aby našiel cestu späť k Adamkovi. Rozhodol sa, že pôjde tam, kde bolo menej ľudí, a tak zabočil do tichšej uličky. Táto ulička však bola tmavá a pôsobila trochu strašidelne. Fifík si to však nevšímal a statočne kráčal ďalej, dúfajúc, že nájde nejakú známu cestu.
V tom za sebou začul čudné zvuky. Pomaly sa otočil a zbadal niekoľko veľkých a neprívetivých potkanov, ktorí sa k nemu blížili. Nevyzerali, že by sa s ním chceli kamarátiť. Preľaknutý Fifík začal pred nimi utekať, ako najrýchlejšie vedel. Potkany ho však neúnavne prenasledovali, a tak Fifík hľadal miesto, kde by sa mohol ukryť. Keď zbadal neďaleký mestský park, bez váhania sa tam rozbehol. Predral sa kríkmi a ocitol sa na upravenom zelenom trávniku obklopenom stromami.
Fifík si na chvíľu vydýchol, ale vedel, že potkany sú stále nablízku. Vtedy začul tichý hlas: „Poď za mnou, rýchlo!“ Škrečok sa obzrel a zbadal malú myšku, ktorá na neho mávala spoza stromu. Malý škrečok sa rozhodol myške dôverovať a nasledoval ju. Myška ho zaviedla do svojej skrýše pod koreňmi stromu. Bola to útulná malá nora vystlaná lístím a mäkkým machom.
„Volám sa Lili,“ povedala myška priateľsky. „Neboj sa, tu ťa tie zlé potkany nenájdu.“
Fifík bol myške veľmi vďačný. „Ďakujem ti, Lili,“ povedal. „Ja som Fifík. Stratil som sa a neviem nájsť cestu domov k môjmu kamarátovi Adamkovi.“
Lili chápavo prikývla. „Nič sa neboj, Fifík. Pomôžem ti nájsť cestu domov. Zostaneš zatiaľ tu v bezpečí u mňa a zajtra sa spolu vydáme hľadať Adamka.“
Fifík sa usmial a zrazu sa cítil oveľa lepšie. Vedel, že s pomocou novej priateľky Lili sa mu podarí nájsť cestu späť domov.
Ráno sa Fifík a Lili zobudili plní odhodlania nájsť cestu späť k Adamkovi. Myška Lili poznala mesto ako svoje topánky a bola si istá, že dokážu nájsť Fifíkov domov. Škrečok, teraz už s dobrou náladou, popísal myške miesto, kde Adamko býval.
„Jasné, tam to poznám,“ povedala s radosťou Lili. „Môžeme hneď vyraziť.“
Myška sa so skrečkom dali na cestu. Preskakovali cez rôzne prekážky, vyhýbali sa rušným uliciam a držali sa tam, kde bolo menej ľudí. Lili ukazovala Fifíkovi rôzne orientačné body, aby si zapamätal cestu pre prípad, že by sa znovu stratil.
Keď sa blížili k Adamovmu domu, stalo sa niečo nečakané. Zrazu sa nad nimi zjavil zvláštny tieň. Ani nevedia ako, ale odrazu tam stála obrovská mačka s lesklými očami. Fifík a Lili stuhli od strachu. Mačka sa k nim začala pomaly približovať a olizovala si papuľu. „Ale, ale, čo to tu máme? Škrečok a myška. Aká lahodná maškrta,“ zamňaukala.
Fifík a Lili sa triasli od strachu, nevedeli, ako sa zachrániť pred hrozivou mačkou. Divoká mačka sa pripravovala na posledný skok, aby škrečka s myškou chytila. Vtom však Fifík začul známy hlas: „Nechaj ich ty zlá mačka!“
Bol to Adamko! Chlapec neúnavne hľadal svojho strateného škrečka po celom meste. Keď zbadal Fifíka a Lili v nebezpečenstve, bez váhania pribehol a odohnal mačku preč. Fifík bol nesmierne šťastný, že vidí svojho dobrého chlapca. Vyskočil Adamkovi do náručia a nechal sa ním objímať. Adamko mal slzy v očiach od radosti, že sa mu podarilo Fifíka nájsť.
Lili sa usmiala a bola rada, že Fifík našiel svoj domov. Škrečok sa myške poďakoval za jej pomoc a láskavo ju pozval, aby ich niekedy navštívila. Odvtedy bol škrečok ešte opatrnejší a nikdy sa už príliš od Adamka nevzďaľoval. A vždy, keď sa pozrel von oknom, spomenul si na odvážnu kamarátku Lili a dobrodružstvo, ktoré zažil.
Zaujímavé informácie pre deti
