Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, bolo jedno malé kráľovstvo. V tom kráľovstve žili tri nádherné kone.
Prvý kôň bol biely ako čerstvo napadaný sneh v zimnom ráne. Jeho srsť žiarila v slnečných lúčoch a jeho hriva bola jemná ako hodváb. Volal sa Biela perla a bol veľmi hrdý na svoj vzhľad.
Druhý kôň bol čierny ako uhoľ. Jeho srsť sa leskla ako drahokam a jeho oči žiarili ako hviezdy na nočnej oblohe. Volal sa Nočný tieň a bol presvedčený, že je najkrajším koňom v celom kráľovstve.
Tretí kôň bol celkom iný. Jeho srsť bola pokrytá farebnými škvrnami – hnedými, bielymi, čiernymi a dokonca aj sivými. Vyzeral ako maľované plátno. Keď sa narodil, nikto mu nedal meno, a tak ho ostatné kone volali jednoducho Strakáč.
Biela perla a Nočný tieň boli nerozluční priatelia. Trávili spolu každý deň, behali po lúkach, skákali cez potoky a obdivovali svoju krásu v pokojných vodných hladinách. Boli presvedčení, že sú tie najkrajšie stvorenia v celom kráľovstve a často sa chvastali svojím vzhľadom pred ostatnými zvieratami. Na druhej strane, Strakáč bol väčšinou sám. Biela perla a Nočný tieň ho často odháňali, keď sa k nim chcel pripojiť. Posmievali sa mu pre jeho strakatú srsť a hovorili mu, že nikdy nebude taký krásny ako oni.
„Pozri sa na seba!“ rehotal sa Nočný tieň. „Si celý škaredý a strapatý. Nikto nebude chcieť byť tvojím priateľom!“
Strakáč sklopil hlavu a odcválal preč. Hlboko vo vnútri túžil po prijatí a priateľstve, ale nevedel, ako to dosiahnuť. A tak dni plynuli, Biela perla a Nočný tieň sa naďalej pýšili svojou krásou, zatiaľ čo Strakáč sníval o tom, že raz nájde svoje miesto v tomto svete.
Lenže čoskoro sa malo všetko zmeniť. Lebo v tomto kráľovstve, ako aj v živote, veci nie sú vždy také, aké sa na prvý pohľad zdajú byť. A niekedy tí, ktorých považujeme za najmenších a najbezvýznamnejších, v sebe skrývajú tú najväčšiu silu a krásu.
Jedného slnečného dňa sa v kráľovstve objavili plagáty oznamujúce veľkú novinu. Kráľ sa rozhodol usporiadať preteky pre všetky kone v ríši. Ten kôň, ktorý dobehne do cieľa ako prvý, sa stane kráľovským koňom a bude žiť na zámku v prepychu a pohodlí. Biela perla a Nočný tieň boli nadšení. Boli si istí, že jeden z nich ľahko vyhrá. Veď kto by mohol byť rýchlejší a krajší ako oni?
„Ja budem ten kráľovský kôň,“ vyhlásil Nočný tieň. „S mojou lesklou srsťou a silnými nohami ma nikto neprekoná.“
„Nie, to ja budem žiť na zámku,“ oponovala Biela perla. „Som oveľa pôvabnejšia ako ty. Kráľ si zaiste vyberie mňa.“
Strakáč tiež túžil zúčastniť sa pretekov, ale nebol si istý, či má vôbec šancu. Vedel, že nie je taký rýchly ako Nočný tieň, ani taký krásny ako Biela perla. Ale niečo vo vnútri mu hovorilo, že by to mal aspoň skúsiť.
V deň pretekov sa všetky zvieratá z kráľovstva zhromaždili okolo trate. Biela perla a Nočný tieň stáli na štartovacej čiare, ich srsť sa leskla v rannom slnku. Pohŕdavo pozreli na Strakáča, ktorý sa neisto postavil vedľa nich.
„Čo tu vôbec robíš, Strakáč?“ hučal Nočný tieň. „Tieto preteky sú pre skutočné kone, nie pre také škaredé mulice ako si ty.“
Strakáč sklopil uši, ale neodpovedal. Bol rozhodnutý pretekať, bez ohľadu na to, čo si o ňom myslia ostatní.
Keď zaznela výstrel, kone vyrazili. Biela perla a Nočný tieň boli rýchli ako vietor, ich kopytá sa sotva dotýkali zeme. Strakáč bežal za nimi, snažiac sa zo všetkých síl držať krok. O chvíľu sa ale všetko zmenilo. Obloha sa zatiahla a začalo pršať. Trať sa zmenila na blatisté pole, ktoré sťažovalo beh. Pre Nočného tieňa a Bielu perlu to bol veľký problém. Blato sa lepilo na ich krásnu srsť a spomaľovalo ich. Ale pre Strakáča, s jeho pestrofarebnou srsťou, to nebola taká prekážka. Jeho strakatá srsť mu pomáhala splývať s blatistým terénom a bežal ďalej s neuveriteľnou ľahkosťou.
Strakáč bežal a bežal, jeho strakatá srsť sa trblietala v daždi. Pociťoval náhly nával energie, akoby ho samotná príroda povzbudzovala. Prebehol cez kaluže a blato, nezastaviteľne smerujúc k cieľovej čiare. Medzitým sa Biela perla a Nočný tieň borili v blate. Ich kedysi nádherná srsť bola pokrytá špinou a ich nohy sa šmýkali pri každom kroku. Nemohli uveriť, že ich Strakáč predbehol.
S posledným vypätím síl Strakáč prebehol cieľovú čiaru. Dav zvierat začal jasať a oslavovať jeho víťazstvo. Kráľ osobne zostúpil zo svojho trónu, aby mu pogratuloval.
„Milý Strakáč,“ povedal kráľ, „ukázal si odvahu, vytrvalosť a silu ducha. Nie vždy ten najkrajší alebo najpyšnejší víťazí. Ty si nám všetkým dokázal, že skutočná krása a sila pramení z vnútra.“
Biela perla a Nočný tieň dobehli do cieľa omnoho neskôr, unavení a zahanbení. Podišli k Strakáčovi a sklonili hlavy.
„Ospravedlňujeme sa,“ povedala Biela perla. „Mali sme ťa mať radi takého, aký si. Nikdy sme ťa nemali súdiť podľa vzhľadu.“
„Áno,“ pridal sa Nočný tieň. „Boli sme hlúpi a márnomyseľní. Ty si ten pravý víťaz a zaslúžiš si byť kráľovským koňom.“
Strakáč sa na nich láskavo pozrel. „Ďakujem vám,“ povedal. „Ale byť kráľovským koňom nie je pre mňa dôležité. Dôležitejšie je, že sme sa všetci naučili cennú lekciu. Teraz môžeme byť skutočnými priateľmi.“
A tak sa Strakáč, Biela perla a Nočný tieň stali nerozlučnou trojicou. Spoločne sa prechádzali po kráľovstve, delili sa o múdrosť, ktorú získali, a inšpirovali ostatné zvieratá svojím príbehom. Lebo v tom malom kráľovstve, ako aj všade inde, najväčšou krásou je krása srdca. Nezáleží na tom, či je tvoja srsť biela ako sneh, čierna ako uhoľ alebo pestrofarebná ako dúha. Ak máš odvahu, láskavosť a súcit, vždy budeš žiariť najjasnejším svetlom.
Zaujímavé informácie pre deti
