Jakubko, malý chlapec z horného konca dediny, veľmi túžil po snehovej nádielke, aby si mohol postaviť svojho prvého snehuliaka. Každé ráno s nádejou vyzeral z okna, či už je krajina za oknami konečne biela. Ale stále bolo len pochmúrne upršané počasie. Keď sa však jedného rána prebudil, zbadal, že celá ich záhrada je pokrytá nádhernou vrstvou čerstvého snehu. S radosťou si rýchlo obliekol teplé oblečenie a vybehol von stavať svojho vysnívaného snehuliaka. Najskôr zhotovil veľkú spodnú guľu, na ňu postavil menšiu a navrch prišla najmenšia guľa ako hlava. Snehuliak už mal tvar, no stále mu niečo chýbalo.
Jakubko chvíľu porozmýšľal a z okolitých kríkov nazbieral drobné konáriky, ktoré pre snehuliaka poslúžili ako ruky. Na hlavu mu položil starý hrniec a z hrozienok mu spravil oči a ústa. Snehuliak teraz vyzeral úplne dokonale. Jakubko sa na neho s obdivom pozrel a zrazu sa mu prihovoril.
„Ahoj snehuliak, vieš rozprávať?“
K jeho veľkému prekvapeniu sa snehuliakova tvár rozžiarila a odpovedala mu priateľským hlasom: „Samozrejme, že viem! Som predsa rozprávkový snehuliak.“
Jakubko nemohol uveriť vlastným ušiam. Jeho snehuliak ožil. „To je úžasné, ty si naozaj živý! Ako sa voláš?“ opýtal sa dychtivo.
„Volám sa Guľkáčik,“ odvetil snehuliak veselo. „A už dlho som túžil po tom, aby si ma niekto postavil a priviedol ma k životu.“
Jakubkovi samou radosťou poskakovalo v hrudi srdiečko. Ihneď si sadol do snehu a započúval sa do Guľkáčikovho rozprávania o živote snehuliakov. Guľkáčik každý deň Jakubovi porozprával, ako vznikajú snehuliaci, že od chvíle, keď ich niekto postaví, žijú len krátky čas. Na jar sa roztopia a ostane z nich len obyčajná voda. Rozprával mu tiež o snežných krajinách, kde žijú trpaslíci Mrznúčikovia, o snežnej kráľovnej a mnohých ďalších snežných bytostiach.
Chlapec mal toľko otázok, že ani nevedel, na ktorú sa opýtať skôr. Guľkáčik trpezlivo odpovedal na všetky jeho zvedavé otázky. Jakubko bol úplne ohúrený a fascinovaný snehuliakovým čarovným svetom. Cítil, že snehuliak je jeho najlepší kamarát.
Čas rýchlo ubiehal. Slnko bolo na oblohe už dlhšie a dni začali byť teplejšie. Guľkáčik sa pred silnými slnečnými lúčmi čoraz viac schovával v tieni. Jedného dňa, keď sa zotmelo, Guľkáčik mu smutným hlasom oznámil: „Milý Jakubko, žiaľ, nastal čas rozlúčiť sa. Cítim, že sa pomaly vytrácam. Kúzlo, ktoré ma oživilo, je na konci.“
„Ale ja nechcem, aby si odišiel!“ zúfalo zakričal Jakubko so slzami v očiach. „Si môj najlepší priateľ!“
„Neboj sa, kamarát,“ upokojoval ho snehuliak. „Tento krátky čas, čo sme mali spolu, bol pre mňa nezabudnuteľným zážitkom. No takýto je už osud snehuliakov. Prichádzame len na chvíľu, aby sme vniesli trochu radosti a čarovnej zimy do ľudských životov.“
Jakubkovi sa po lícach kotúľali obrovské slzy. Guľkáčik ho objal svojimi malými konárikovými rukami a pošepol: „Raz príde čas, keď sa k tebe vrátim, kamarát. Len musíš byť trpezlivý.“
Zrazu bolo ticho. Guľkáčik bol preč. Ostala po ňom len mláka vody. Jakubko bol nešťastný, ale zároveň mal v srdci nádej, že raz svojho snehového priateľa uvidí znovu. Len čo budúcu zimu napadne čerstvá perina snehu, ihneď postaví snehuliaka a možno práve vtedy sa Guľkáčik vráti.
Nasledujúcu zimu si Jakubko pamätal na Guľkáčikov sľub. Hneď po prvej polnočnej snehovej nádielke vybehol von a starostlivo staval známu snehovú bytosť. Tentokrát však snehuliak neožil. Jakubko ho smutne pohladil a povzdychol si: „Budem musieť počkať na ďalšiu zimu.“
Jakubkovi ubiehali roky v očakávaní, že ďalší snehuliak, ktorého postaví, ožije. S každou novou zimou dúfal, že sa mu podarí privolať Guľkáčika späť. Aj keď sa to nepodarilo, nádej nikdy nestrácal.
Jednej zimy, keď bol Jakub už dospelý muž, prebehla mestom, do ktorého sa medzičasom presťahoval, obrovská snehová búrka. Z neba spadlo vyše metra čerstvého snehu a všetko bolo úplne zafúkané. Jakub sa ako zvyčajne ponáhľal von postaviť svojho snehuliaka. Keď dokončoval prvú snehovú guľu, začul odkiaľsi smiech. Keď sa rozhliadol okolo seba, zbadal, ako k nemu kráča malá snehová postavička.
„Guľkáčik? Naozaj si to ty?“ neveriacky vykríkol. Malý snehuliak prikývol a s úsmevom odvetil: „Vidím, že si ma stále čakal, kamarát.“
Jakubovi vyhŕkli slzy šťastia. „Čakal som na teba celý život! Prečo si neprišiel skôr?“
„Prelomiť kúzlo a vrátiť sa do ľudského sveta nie je ľahké,“ povzdychol si Guľkáčik. „Ale ty si bol taký trpezlivý a verný nášmu sľubu, že si ma svojou nádejou privolal späť do vášho sveta.“
Dojatý Jakub si kľakol a objal svojho malého snehového kamaráta. V tej chvíli pochopil, že pravá nádej a priateľstvo nikdy nezamrznú a prekonajú akékoľvek prekážky.
Guľkáčik zostal s Jakubom celú túto zimu. Rozprávali sa do neskorých nocí, behali po zasneženom mestskom parku a užívali si každučkú chvíľu spolu. Ani nepomysleli na to, že sa čoskoro budú musieť znova rozlúčiť. Raz však musí každá krásna zima skončiť. Keď prišla jar a prvé lúče ranného slnka zalialo mesto, Jakub vedel, že nastal čas rozlúčiť sa. Guľkáčik sa na neho s láskavým úsmevom pozrel a prehovoril:
„Milý priateľ, ďakujem ti za tie nádherné spoločné chvíle. Tvoja trpezlivosť a vernosť sú nekonečné rovnako ako naše priateľstvo. Žiaľ, tentokrát sa už nebudem môcť vrátiť. Moje miesto je v ríši snehu, kam sa každý snehuliak raz musí navrátiť.“
Jakubovi, aj keď už dospelému, stekali po lícach slzy. „Budeš mi veľmi chýbať, Guľkáčik. Naozaj neexistuje žiadna možnosť, aby sme sa ešte niekedy stretli?“
Snehuliak sa usmieval a pokrútil hlavou. „Raz možno, ak budeš mať to šťastie. Ale dovtedy ma vždy nájdeš vo svojom srdci, kedykoľvek budeš potrebovať priateľa.“
Jakub silno prikývol a naposledy svojho kamaráta objal. Guľkáčik sa pomaly začal rozplývať a topiť ako snehová vločka na slnku. Čoskoro z neho zostali len malé trblietavé kvapôčky vody. Chlapec s úsmevom hľadel na prázdne miesto po svojom kamarátovi snehuliakovi. Vedel, že jeho snehové dobrodružstvo sa práve skončilo, ale navždy mu zostanú v srdci tie najkrajšie spomienky. A isto raz príde ďalšia zima, kedy stretne svojho malého priateľa znovu.
Zaujímavé informácie pre deti
