Žila raz jedna dobrá dievčina menom Milka. Jej rodičia boli veľmi chudobní a nemohli si dovoliť kupovať jej hračky. Milka však bola veľmi vynaliezavé a tvorivé dieťa. A tak si jedného dňa zo starých ponožiek vyrobila farebnú bábiku.
„Budeš moja najlepšia priateľka,“ povedala Milka, keď držala svoju novú pestrofarebnú hračku v náručí. „Dám ti meno Ponožka a budeme sa spolu hrať celé dni,“ tešila sa dievčina.
Milka trávila so svojou novou bábikou Ponožkou mnoho hodín. Zahŕňala ju všetkou láskou akou dokáže malé dieťa dať. Rozpovedala jej všetky svoje sny a túžby. Aj keď jej Ponožka nikdy neodpovedala, Milka mala pocit, že to nie je len hračka, ale aj jej priateľka.
Jednej noci, keď už Milka zaspávala so svojou bábikou v náručí, sa stala zvláštna vec. Silná žiara vychádzajúca priamo z mesiaca osvietila bábiku a tá začala ožívať! Otvorila svoje vyšívané očká, pohla malými ponožkovými rúčkami.
„Milka, Milka, zobuď sa!“ zašepkala jemným hláskom. Ale Milka bola tak unavená, že Ponožkin hlas nepočula. Bábika dievčatko pohladila a zapriala jej dobrú noc.
Keď sa ráno Milka zobudila, hneď sa natiahla pre svoju milovanú bábiku.
„Dobré ráno, Milka,“ pozdravila ju veselo. „Vďaka tvojej láske a starostlivosti som ožila!“
Milka na chvíľu onemela úžasom. Potom sa rozžiarila od šťastia a z plných pľúc zakričala: „Toto je ten najkrajší deň môjho života! Moja bábika Ponožka ožila!“
Od tejto chvíle sa stali Milka a Ponožka nerozlučnými priateľkami. Dokázali sa spolu hrať dlhé hodiny a pri tom sa rozprávali o všetkom možnom aj nemožnom. Milka sa cítila šťastná. Mala hračku, akú nemal nikto iný. Mala priateľku, s ktoru mohla tráviť nekonečne veľa času.
„Milka, mám pre teba prekvapenie,“ povedala jedného dňa Ponožka. „Vezmi ma von do lesa. Chcem ti tam niečo ukázať.“
Milka prekvapenia milovala. Vzala svoju malú kamarátku a vybrali sa spolu do neďalekého lesíka. Keď už zašli dosť ďaleko, Ponožka sa zastavila. Švihla svojou malou ponožkovou rúčkou a zrazu bolo všetko okolo nich plné farebných bábik! Stovky a tisícky krásnych bábik všetkých tvarov a veľkostí boli na stromoch, kríkoch aj na machu na zemi. Všade, kde sa Milka pozrela, videla nádherné bábiky.
„Toto je kráľovstvo bábik!“ povedla jej Ponožka sladkým hláskom. „A ty, moja drahá Milka, si jeho novou kráľovnou!“
Milka začala od šťastia medzi všetkými tými bábikami behať a tancovať. „Ďakujem ti, Ponožka! Som taká šťastná!“
Ponožka a Milka zažívali v kráľovstve bábik jedno neuveriteľné dobrodružstvo za druhým. Celé dni sa hrali s bábikami, vymýšľali si bábikové piesne a tance. Večer im Ponožka rozprávala nádherné príbehy. Milka už nikdy nebola smutná alebo osamotená. Ani si nevšimla, ako rýchlo plynuli dni a mesiace.
Prešlo už niekoľko rokov a Ponožka oznámila Milke smutnú správu. „Moja milá kráľovná, ubehlo už veľa rokov a z teba je už veľká slečna. Žiaľ, musím odísť. Prišiel čas, aby som šla za iným malým dievčatkom, ktoré je smutné, že nemá hračky. Ale dúfam, že si na mňa vždy budeš pamätať s láskou.“
Milka sa veľmi rozplakala, keď to počula. „Ale Ponožka, veď ty si moja najlepšia priateľka! Čo budem robiť bez teba?“
„Neboj sa, moja milá,“ utešovala ju Ponožka. „Síce odchádzam, ale navždy budem žiť v tvojom srdci. A kedykoľvek budeš smutná, spomeň si na všetky šťastné chvíle, ktoré sme spolu zažili. Láska má obrovskú moc – vďaka nej som mohla ožiť a dostať sa do tvojho sveta. A tá istá láska ťa bude sprevádzať celým životom. A rovnakú lásku teraz potrebuje niekto ďalší.“
Ponožka sa v tej chvíli rozžiarila ako mesačný svit a pomaly sa rozplynula. No udial sa aj ďalší zázrak. Všetky tie krásne bábiky obklopujúce Milku sa zmenili sa na tisícky malých žiarivých motýľov. Tie krásne mávali krídelkami okolo Milky, akoby sa s ňou lúčili. Motýle potom jednoducho zmizli a Milka ostala stáť v lese celkom sama. No v jej srdci pretrvávala láska a spomienky na jej báječnú kamarátku Ponožku.
Milka pochopila, aké dôležité je rozdávať lásku a nádej. Niekedy stačí aj maličkosť, aby sme niekomu smutnému zlepšili deň. Preto sa rozhodla vyrábať bábiky zo starých ponožiek a darovať ich dievčatám, ktoré nemali žiadne hračky. Verila, že jednej noci ožijú a urobia všetky deti šťastnými.
Od toho dňa strávila Milka život obklopená láskou svojej rodiny a nových priateľov. A vždy keď videla motýľa, spomenula si na čarovnú Ponožku a ich dobrodružstvá v kráľovstve bábik. Naučila sa, že najväčšiu radosť v živote nachádza prostredníctvom lásky a priateľstva. A už nikdy viac nebola smutná ani osamotená.
