Raz dávno, v ďalekej krajine, ktorá bola takmer celá pokrytá púšťou, žila malá ťava menom Tinka. Bola to veľmi šikovná a múdra ťava. Mama jej vždy hovorila, aby mala dobré srdce. Otec ju zase učil odvahe a sile. Brával ju so sebou na mnohé cesty po púšti, aby sa dobre vyznala v teréne a vedela sa pohybovať aj v tých najhorších podmienkach.
Jedného dňa obchodníci z mesta pripravili veľkú karavánu na dlhú cestu. Čakala ich náročná púť, preto so sebou brali všetky dospelé ťavy a mladé museli ostať v meste. Tinka bola smutná, že tento krát nepôjde so svojím ockom. Ráno sa rozlúčila s rodičmi a odchádzajúcu karávanu sledovala, až kým sa nestratila za najväčšou piesočnou dunou.
Dni bez rodičov ubiehali malej ťave rýchlo. S kamarátmi zažívala kopec zábavy a dobrodružstiev. No vždy večer, keď sa chystala na spánok, premýšľala, kedy sa karavána vráti do mesta. Chcela už byť so svojou maminkou a ockom.
Ráno nastal v meste nečakaný ruch. Ľudia behali po uliciach ako zbláznení.
„Čo sa to deje? Prečo sú ľudia tak vyplašení?“ spýtala sa Tinka svojej kamarátky.
„Blíži sa silná piesočná búrka, Tinka. Musíme sa niekde schovať,“ odpovedala jej kamarátka.
„A čo karavána s našimi rodičmi? Kde sa nachádza?“ vyzvedala ďalej Tinka.
„Ľudia hovorili, že karavána je už na ceste späť do nášho mesta. Ale je ešte príliš ďaleko. Do príchodu búrky sa nevrátia. Žiaľ, nikto im nedokáže pomôcť.“
Tinka zosmutnela. Kým sa všetci ľudia aj zvieratá schovávali, ona osamotene stála na okraji mesta. Pozerala do diaľky, či uvidí blížiacu sa karavánu. Netrvalo dlho a v diaľke zbadala nejaký pohyb.
„Karavána,“ pomyslela si Tinka.
Počiatočnú radosť vystriedalo zdesenie. Nebola to karávana s jej rodičmi. To sa už blížila obrovská piesočná búrka. Aj keď Tinka už zažila niekoľko piesočných búrok, táto bola iná. Predvádzala divoký tanec, pri ktorom zdvíhala piesok do takých výšok, až to zatienilo slnko. Všade bola odrazu tma. Silný vietor bral so sebou všetko, čo sa mu postavilo do cesty. Nebolo možné mu vzdorovať. Aj keď sa malá ťava snažila zo všetkých síl, vietor ju zdvihol z nôh a roztočil ako pierko. Po chvílke vzdušného tanca padla za múry mestských hradieb.
Keď vietor trocha oslabol, Tinka sa vyhrabala spod kopy piesku. Vedela, že musí niečo spraviť, aby zachránila karavánu. Bolo to nebezpečné, ale srdce jej hovorilo, že musí ísť rodičom aj ostatným na pomoc. Neváhala a vykročila do púšte. Vybrala sa smerom k veľkej piesočnej dune, za ktorou sa jej pred mnohými dňami stratila karavána z očí. Napriek tomu, že piesočná búrka ešte neustála, malá ťava sa obratne pohybovala piesočnou krajinou. Bystrý zrak jej pomáhal nájsť správny smer v spleti piesočných dún, cez ktoré viedla stará obchodná cesta, po ktorej chodili všetky karavány.
Putovala už takmer dva dni, keď zrazu zbadala niečo trčať z piesku. Pribehla k tomu miestu a vyhrabala krabicu na ktorej bol erb ich mesta. Vedela, že ich karavána musí byť blízko. Vybehla na najvyššiu dunu a rozhliadla sa po okolí. Vietor sa snažil do jej očí nafúkať jemný piesok. Jej dlhé husté mihlanice ju však ochránili. Pozerala sa po okolitej jednotvárnej krajine, keď v tom v diaľke zbadala pohyb. Rozbúšilo sa jej srdce.
„Tam budú určite moji rodičia,“ vykríkla Tinka a rozbehla sa tým smerom. Keď prišla ku karaváne, videla, ako sú ľudia aj ťavy dezorientovaní. Nikto ani len netušil, kde sa vlastne nachádzajú. Boli stratení v púšti.
„Tinka, čo tu robíš?“ počula odrazu známy hlas.
„Ocko, maminka, ste v poriadku?“ pýtala sa naradostená Tinka.
„Áno, sme v poriadku. Ale ako si sa tu dostala?
„Tá piesočná búrka bola naozaj hrozná. Vedela som, že budete potrebovať pomoc, tak som vás šla hľadať,“ odpovedala malá ťava rodičom.
Tí boli nesmierne šťastní z toho, akú majú šikovnú dcéru. Vedeli, že domov ich dokáže dostať len ona. Hneď dali dokopy všetky ostatné ťavy, aby mohli čím skôr vyraziť. Malá Tinka sa postavila do čela karavány a hrdo vyrazila dopredu. Napriek stále zlému počasiu sa medzi piesočnými dunami pohybovala bez zaváhania. Presne vedela, kedy má kde zatočiť. Tinka viedla karavánu dva dni a dve noci. Cesta bola náročná. Ale všetky ťavy aj ľudia sa spoliehali na malú Tinku, ktorá mala neustále oči uprené na obzor a bola odhodlaná dostať všetkých do cieľa. A naozaj, po dvoch dňoch zbadali v diaľke brány svojho mesta. Všetci sa začali radovať. Keď prišli do mesta, obchodníci poďakovali Tinke za jej statočnosť a ochotu pomôcť. Celým mestom bolo počuť oslavné výkriky mena malej ťavy.
Od tej chvíle bola Tinka známa ako najlepšia ťava v púšti. Všetky malé ťavy ju obdivovali a chceli byť ako ona. Tinka im však pripomínala, že všetko, čo potrebovala, bola len odvaha a chuť pomôcť druhým. A tak sa stala symbolom nádeje a záchrany tých, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii.
Zaujímavé informácie pre deti
