Kedysi dávno, v malej dedinke pod kopcom Ľadonhora, žil psík menom Modroš. Viete, prečo mal také divné meno? Psík mal totižto modrú srsť. Aké iné meno by sa mu už len hodilo. Napriek tomu, alebo snáď aj práve preto, že bol svojim vzhľadom iný, ostatné psy v dedine sa mu vysmievali a stále ho od seba odstrkávali. Jeho vzhľad im prišiel nevšedný, pripadal im divný. A len preto sa s ním nehcel nikto kamarátiť.
Modroš bol smutný z toho, ako ho ostatné zvieratká v dedine odstrkovali. Napriek tomu bol plný lásky a priateľstva. Preto sa jedného dňa rozhodol, že bude robiť všetko pre to, aby bol pre ostatných užitočný, a tak si získal ich priateľstvo.
Hneď na druhý deň stretol Modroš uplakanú sliepku. Nemohla nájsť svoje vajíčka, z ktorých sa už čoskoro mali vyliahnuť žlté kuriatka. Modroš ani chvíľu neváhal a začal vajíčka hľadať. Vďaka jeho výnimočnému čuchu netrvalo dlho a našiel stopu. Tá viedla do neďalekého lesa. Tam, pod veľkým smrekom, našiel kunu, ktorá si práve chcela na sliepkiných vajíčkach pochutnať. Modroš silno zabrechal a vystrašená kuna vzala nohy na plecia. Modroš vajíčka odniesol sliepke a vyslúžil si od nej veľkú vďaku.
Práve v tej chvíli prechádzal okolo snehobiely králik. Keď počul, ako Modroš pomohol sliepke, pribehol k nemu, a aj on ho žiadal o pomoc. Potreboval si urobiť zásoby mrkvy na zimu, ale pri jej vytrhávaní si vždy veľmi zašpiní svoj biely kožúšok. Preto poprosil Modroša, či by mu s tou mrkvou mohol pomôcť. Psík sa potešil, že môže tak rýchlo pomôcť ďalšiemu zvieratku a ani na chvíľu nezaváhal. Modroš mal silný chrup a tak mrkvu zo zeme vyťahoval veľmi rýchlo. Neprešla ani hodina a všetky mrkvičky boli von. Spolu s králikom odniesol psík všetky mrkvy do tajnej skrýše, o ktorej samozrejme nikdy nikomu nepovedal. Spokojný si večer ľahol a s dobrým pocitom rýchlo zaspal.
Keď sa ráno zobudil, pred jeho búdou stáli ďalšie zvieratká, ktoré prišli Modroša poprosiť o pomoc. Najskôr pomohol prasiatku, ktorému sa rozutekali mláďatká. Potom vyslobodil všetky ovečky, ktoré sa zatúlali a ostali zaseknuté v hustých krovinách. Poobede koníkom nanosil čerstvú vodu z neďalekého potoka. Neskôr postrážil malé neposlušné kozliatka, kým ich mamička nakupovala. Ked si už večer unavený šiel oddýchnuť, prišli za ním ostatné psy z dediny. Stratilo sa im jedno šteniatko, a aj keď majú dobrý čuch, nedokážu ho nájsť. Poprosili preto Modroša, aby im ho šiel pomôcť hľadať.
Modroš len s ťažkosťou skrýval svoje nadšenie, že ho ostatné psy žiadajú o pomoc. Hneď sa však pustil do hľadania. Najskôr zistil, kde malé šteniatko videli naposledy. Potom poprosil o nejakú jeho hračku, ktorú dôkladne oňuchal. Netrvalo dlho a jeho čuch mu ukázal, kadiaľ sa má vydať. Rýchlo bežal k blízkej rieke. Tam zbadal malé šteniatko, ako sa v strede silného prúdu z posledných síl drží na klzkom kameni. Modroš bez váhania skočil do dravej rieky. Priplával k šteniatku, ktoré chytil do svojej tlamy a začal plávať k brehu. Rieka ale bola príliš silná. Začala ich oboch ťahať pod vodu. Našťastie na miesto dobehli aj ostatné psy, ktoré vytvorili živú reťaz a spoločnými silami Modroša so šteniatkom vytiahli na breh.
Všetko dobre dopadlo nielen pre šteniatko ale aj pre Modroša. Od tohto dňa mal v dedine mnoho kamarátov, s ktorými stále zažíval nové dobrodružstvá.
