Nie je to ani tak dávno, čo sa v jednom dome v našej obci narodilo dievčatko. Narodilo sa však veľmi malinké, možno trocha väčšie ako jablko na našom strome. Roky ubiehali ako voda, no dievčatko vôbec nerástlo. Preto ju všetci volali Malilinká.
Dievčatko nemalo ľahký život, ale mala rodičov, ktorí ju nadovšetko milovali a chránili. Malilinkej bolo doma dobre, cítila sa tam v bezpečí. Vonku moc nechodila, veď za každým rohom na ňu striehlo nebezpečenstvo. Čo keby si ju mačka pomýlila s myšou? Alebo by ju mohla zašľapnúť krava, ktorej mlieko Malilinká tak rada pila každý deň.
Jedného dňa sa však rozhodla vydať sa za dobrodružstvom a preskúmať svet. Vlastne chcela ísť len kúsok za ich dvor a tak rodičom nič nepovedala. No len čo vyšla kúsok za bránku, zdvihol sa silný vietor. Malilinká sa rýchlo chytila plota, ale vietor bol omnoho silnejší ako malé dievčatko. Malilinkú odfúklo. Ďaleko. Veľmi daleko. Vietor ju unášal dlho predlho, až dopadla do hlbokého a tmavého lesa.
Dievčatko bolo vystrašené. No napriek strachu si uvedomilo, že sa musí niekde schovať. Malo šťastie, po chvíľke hľadania zbadala dieru v zemi, do ktorej sa poľahky vošla. V diere, síce veľmi temnej, bolo na konci slabé svetielko. „Možno tam bude ohník, pri ktorom sa zohrejem,“ pomyslelo si dievčatko a vykročilo ku svetlu. Keď sa dostala bližšie, zbadala na zemi niekoho ležať. Bola to lesná víla, ktorá bola rovnako maličká ako ona.
Z Malilinkej už opadol všetok strach a prikročila bližšie k víle. Hneď si všimla, že víla je zranená.
„Môžem ti nejako pomôcť?“ spýtala sa víly.
„Na ranu si potrebujem priložiť listy červeného kríku, ktorý rastie pod najstarším dubom v tomto lese. Je to však príliš ďaleko, cesta je pre teba nebezpečná“, smutne odpovedala víla.
„Spravím to pre teba víla. Určite to dokážem. Len mi povedz kde ten strom nájdem.“
Víla sa usmiala a slabým hlasom radila Malilinkej: „Ten starý dub je najvyšším stromom v lese. Musíš preto vyletieť nad stromi, aby si videla, ktorý to je.“
„Ale ja neviem lietať ako ty“ prerušila Malilinká vílu.
„Ty si určite nejako poradíš. Verím ti.“
Unavená víla zatvorila oči a zaspala. Malilinká nečakala ani chvíľu. Vybehla z diery do tmavého lesa a obzerala sa, ako by sa dostala nad koruny stromov. Skúšala vyliezť na najbliží strom, ale po mokrej kôre stromu sa po chvíly zošmykla na zem. Skúšala rýchlo mávať rukami ako vtáčik, ale nepohla sa ani o centimeter. Skúšala skákať, ale ani to neviedlo k žiadnemu výsledku. V tom blízko nej pristál malý vtáčik.
„Keby som vedela lietať tak ako ty krásny vtáčik,“ povedala Malilinká smutným hlasom.
„Prečo by si chcela vedieť lietať?“ odpovedal vtáčik.
Prekvapené dievčatko, že vtáčik rozpráva, zbytočne nestrácalo čas a porozprávalo mu o zranenej víle a o listoch kríku, ktorý rastie pri starom dube.
„Vyskoč na môj chrbát,“ povedal jej vtáčik. „Vyletím s tebou nad stromy a spolu ten dub nájdeme“.
Malilinká sa posadila vtáčikovi na chrbát a spolu vyleteli nad les. Na obzore už vychádzalo slnko, ktoré im osvetlilo celú okolitú krajinu. Vďaka tomu v diaľke zbadali najvyšší strom. Vtáčik s dievčatkom na chrbte k nemu hneď zamierila. Pri strome naozaj rástol červený krík, ako to spomínala lesná víla. Rozradostnené dievčatko začalo z kríku trhať lístky.
„Čo to robíš?“ ozval sa za jej chrbtom strašlivý hlas.
Malilinká sa vytrašene otočila a zbadala za sebou obrovského vlka.
„To je môj krík,“ zareval vlk ešte hrôzostrašnejšie.
„Prepáč vĺčik. Potrebujem tie listy na uzdravenie lesnej víly,“ nebojácne odpovedalo dievčatko.
„Lesnej víly?“ spýtal sa vlk nechápavo, ale už kľudným hlasom.
Malilinká vyrozprávala svoj príbeh aj vlkovi. Tomu kedysi malá lesná víla pomohla a teraz nastala chvíľa, keď jej pomoc mohol opätovať. Rýchlo spolu nazbierali ešte pár lístkov, vlk vyhodil dievčatko na svoj chrbát a rozbehol sa k diere, kde spala víla. Dievčatko vošlo dnu a len čo položila liečivé listy na ranu lesnej víly, rana sa zázračne zahojila.
„Ďakujem ti Malilinká. Svojou odvahou si mi zachránila život,“ poďakovala sa víla.
„Teraz by som zase rada pomohla ja tebe. Máš nejaké želanie, ktoré by som ti mohla splniť?“ spýtala sa víla dievčatka.
„Chcela by som len jediné. Chcem byť doma pri rodičoch, len neviem, ako sa tam dostanem,“ odpovedala so smútkom v hlase Malilinká.
„Zober si tento plášť. Nie je to obyčajný plášť. Stačí keď si ho oblečieš a budeš si želať, kde chceš byť. Plášť ťam tam v tej chvíli prenesie.“
Malilinká poďakovala víle za čarovný darček a rozlúčila sa s ňou. Vonku sa rozlúčila aj s vlkom a vtáčikom, ktorý tam medzičasom tiež priletela. Dievčatko si oblieklo plášť a želalo si byť doma pri rodičoch. Hneď, ako vyslovilo svoje želanie, bolo dievčakto doma pri svojich rodičoch. Prekvapení rodičia sa nezmohli ani na jedno slovíčko, a tak im Malilinká hneď vyrozprávala o svojom dobrodružstve. Rodičia boli šťastní, že sa im dcérka vrátila domov a sľúbili si, že na ňu budú dávať väčší pozor.
Malilinká sa už ale nemusela báť chodiť vonku. Vďaka čarovnému plášťu bola vždy v bezpečí a na mieste, na ktorom chcela byť. A veru že ich bolo veľa. Ale najčastejšie chodila k svojej novej kamarátke lesnej víle.
