Túto rozprávku si môžete aj vypočuť…
Raz za rok, v noci pred Vianocami, prichádzal Mikuláš do všetkých domčekov, aby deťom po celom svete rozdával sladké maškrty. Bol to starý dobrák so šedivou bradou, ktorý mal jediný cieľ – rozdávať radosť a šťastie.
Nebolo tomu inak ani minulú zimu. Mikuláš nasadol na sane naplnené balíčkami pre deti, rozlúčil sa so svojimi pomocníkmi a pri zapadajúcom slnku vzlietli jeho soby so saňami nad krajinu.
„Bude to náročná noc,“ povzdychol si Mikuláš.
„Dobrých detí je čoraz viac. Zaberie to veľa času, kým všetkým rozdám balíčky.“
Sane ťahané dvanástimi sobmi boli rýchle ako svetlo. Mikuláš sa len poškrabal na brade a už pristával na streche prvého domu. Potichu, aby nikoho nezobudil vstúpil dnu. Na oknách boli krásne vyčistené čižmičky. Pousmial sa. Mal vždy radosť z toho, keď si deti pripravili svoje topánočky. Do každej z nich dal darček naplnený sladkosťami a ovocím a radostne skočil do saní.
Hodinová ručička sa ešte ani poriadne nepohla a Mikuláš už obdaroval deti v prvej dedine. Lietal z dediny do dediny, z mesta do mesta, skákal zo štátu do štátu.
Bola už polnoc, keď Mikuláš práve pristál na streche dreveničky učupenej pod horami. Vo vnútri hneď kontroloval topánočky. Boli čisté.
„Aj tu bývajú dobré deti, ktoré si zaslúžia odmenu,“ zašomral si popod nos Mikuláš.
„Ale, čo to tu tak krásne vonia?“
Mikuláš sa obzrel a na stole videl plný tanier čerstvo upečených vianočných koláčikov.
„Ochutnám aspoň jeden. To si nikto nevšimne,“ povedal si Mikuláš a natiahol sa po najväčšom koláčiku. Jeho chuť bola dokonalá. V Mikulášovi vzrástla túžba po ďalšom a ďalšom koláči. Ani sa nenazdal a tanier bol prázdny. Zhrozený Mikuláš sa rýchlo pratal preč, aby ho nikto neprichytil, ako v domčeku zjedol všetky koláče.
Len čo vošiel do vedľajšieho domu, omámila ho vôňa ešte sladšia ako tá predchádzajúca. Mikulášovi až tiekli slinky po šedivej brade, akú obrovskú chuť mal na koláče. Do každej ruky si vzal po päť koláčov a hodil ich do seba. Ich fantastická chuť v ňom vyvolala túžbu po ďalších dobrotách.
„Tu som už všetko zjedol, musím ísť hneď do ďalšieho domu,“ povedal si Mikuláš, keď si rukami utieral fúzy zaprášené bielym cukrom.
Aj v ďalších domoch vyjedol všetky koláčiky. No stále mu bolo málo. Keď už bolo po všetkých dobrotách a jeho chuť na sladké neutíchala, pustil sa do balíčkov, ktoré mal pripravené pre deti. Otvoril prvý. Zjedol čokoládu aj cukríky. V druhom boli orieškové keksy. Z tretieho vybral lízanky, ktoré rovno celé prehltol. V tejto dedine už nebolo domu, v ktorom by na stole niečo ostalo.
„Musím ísť do ďalšej dediny, aj tam budú mať stoly plné koláčov,“ pomyslel si Mikuláš a nasadol do saní. Keď sa soby chceli pohnúť, šlo im to len veľmi ťažko.
„No čo sobíky moje. Nechce sa vám ťahať?“ Vyhrešil ich Mikuláš, ktorý teraz vážil asi o sto kilo viac.
Soby sa zapreli a sane sa pohli. O chvíľu boli v ďalšej dedine. Mikuláš chodil z domu do domu a všade jedol koláče. Bol taký nenásytný, že ich do seba sypal rovno z taniera a zajedal sladkosťami z balíčkov. Čím viac dedín a miest Mikuláš navštívil, tým bol stále tučnejší a tučnejší.
Do posledného domu sa len tak tak prepchal dverami. Bolo tam krásne čisto, útulne a na okne čakalo na mikulášsku nádielku osem nádherne vyčistených čižmičiek. Na stole bolo len niekoľko orieškov a jabĺčka.
„Takto si chcú uctiť Mikuláša? Orechmi a jablkami? Zjem aspoň týchto osem balíčkov plných sladkostí,“ zamrnčal maškrtný Mikuláš a všetky balíčky, určené pre osem detí zjedol.
Mikuláš, veľký už ako balón, chcel z domu odísť. Aké bolo ale jeho prekvapenie, keď sa nemohol prepchať cez dvere. Jeho obrovské brucho bolo také plné, že zaberalo snáď polovicu izby. Pri tom, ako vykrúcal brucho na všetky strany a snažil sa dostať sa z domu, zhodil na zem tanier.
„Dúfam, že som nikoho nezobudil,“ preľakol sa Mikuláš.
„Dobrý večer, ujo Mikuláš,“ ozval sa odrazu za ním jemný dievčenský hlások.
„Do do do dobrý aj tebe dievčatko,“ koktavo odpovedal malému dievčatku s bosými nožičkami.
„Ale ja som vám koláče nezjedol, už tu žiadne neboli, keď som prišiel,“ vyhováral sa Mikuláš.
„My sme tu žiadne koláče nemali,“ usmialo sa dievčatko na neho. „Ale ak chceš, donesiem ti nejaké z komory“.
„Naozaj? Jedným alebo dvoma koláčikmi určite nepohrdnem,“ oblizoval sa natešený Mikuláš.
Keď mu dievčatko donieslo celú misu koláčov, otvoril ústa a nasypal ich do seba. A v tom… jeho brucho to už nevydržalo a prasklo. „Dobré ráno,“ počul Mikuláš odrazu pri sebe. Spotený a vystrašený Mikuláš otvoril oči a poobzeral sa okolo seba. Ležal vo svojej posteli v dome za polárnym kruhom a pri ňom stáli pomocníci škriatkovia. Hneď si skontroloval svoje brucho. Bolo v poriadku. Naradostený vyskočil z postele a so širokým úsmevom vykríkol: „Veď to bol len sen.“
