Janko a Marienka

Raz dávno, v ďalekom vesmíre, žili malí kozmonauti menom Janko a Marienka. Boli to súrodenci, ktorí milovali objavovanie neznámych svetov a cestovanie vesmírom so svojím otcom. Jedného dňa deti prehovárali rodičov, aby im dovolili letieť raketou samým. Po dlhom prosíkaní rodičia ich naliehaniu podľahli a let im povolili. Otec ich však upozornil, aby neleteli príliš ďaleko. Vesmír je nekonečný a v spleti miliónov hviezd by mohli ľahko zablúdiť. Deti sľúbili, že si budú dávať pozor a lietať budú len po okolí, ktoré dobre poznajú.

Natešení Janko s Marienkou sadli do rakety a po prvý krát odštartovali na vesmírne dobrodružstvo bez svojho otca. Raketa obratne lietala medzi hviezdami, planétami aj nebezpečnými meteoritmi. Všetko sa zdalo byť dokonalé. Deti boli riadením rakety také uchvátené, že ani nevnímali, ako plynie čas. Chceli toho vidieť čo najviac. Túžili spoznať každú planétu a hviezdu. Neuvedomovali si, ako sú už ďaleko od svojej domovskej planéty. Čas pokročil a slnko sa schovalo na druhú stranu vesmíru. Raketa s deťmi sa ocitla v úplnej tme. Janko s Marienkou si uvedomili svoju chybu. Nevedeli kde sa nachádzajú a ako sa vrátia domov. Dostali strach a mladší Janko sa rozplakal. Marienka ho utešovala, keď v tom zbadala v diaľke svetlo.

„Janko, pozri, tam je svetlo. To nám určite rodičia ukazujú cestu domov,“ vykríkla od radosti Marienka.

Naradostené deti leteli priamo za svetlom. Netrvalo dlho a ich rýchla raketa sa dostala nad planétu, odkiaľ svetlo prichádzalo. Keď sa však priblížili, aby pristáli, svetlo zhaslo. Palivo v ich rakete bolo na minime, a tak museli rýchlo pristáť aj v tme. Svetlo, ktoré ich priviedlo na planétu, už nevideli. Rozhodli sa počkať do rána.

Keď sa Janko a Marienka prebudili vo svojej rakete, otvorili dvere, aby zistili, kde sa nachádzajú. Vtedy si uvedomili, že to nie je ich planéta. Pred nimi sa rozprestierala perníková krajina s čokoládovými riekami a cukrovými stromami.

„Wow, toto je neskutočné!“ povedal Janko a v očiach mu zažiarilo nadšenie.

„Alebo je toto len sen?“ dodala Marienka s úžasom v hlase.

Malí kozmonauti sa rozhodli preskúmať perníkovú planétu, a tak vykročili po cestičke z karamelu. Po chvíli dorazili k malej perníkovej chalúpke, pri ktorej stála rovnako sladko vyzerajúca raketa. Bola to najkrajšia chalúpka, akú kedy videli. A určite aj najchutnejšia. Hladný Janko sa hneď pustil do perníčkov, z ktorých bola chalúpka postavená. Marienka chvíľu váhala, ale aj ona bola príliš hladná a pridala sa k Jankovi.

Zrazu sa na chalúpke otvorili dvere. Deti sa preľakli a chceli utiecť.

„Neutekajte detičky, mňa sa nemusíte báť,“ prihovoril sa im milý hlas.

Vo dverách stál roztomilý mimozemšťan s cukrovou šiltovkou na hlave, ktorý sa na deti sladko usmieval.

„Vitajte na perníkovej planéte. Pozývam vás ku mne do chalúpky. Nasýtim vás, a potom vám pomôžem s vašou raketou, aby ste sa mohli vrátiť domov,“ pozýval deti mimozemšťan.

Janko bol šťastný, že si naplní svoje prázdne bruško. Marienka opäť chvíľu váhala, ale videla, aký milý je mimozemšťan. Keď vošli do perníkovej chalúpky, mimozemšťan ich ponúkol všetkými sladkosťami, aké si len vedeli predstaviť. Deti si riadne naplnili svoje brušká a poďakovali za to mimozemšťanovi. Cítili sa tak dobre, až sa im o chvíľu zavreli oči a sladko zaspali.

Keď sa zobudili, neboli už v útulnej perníkovej chalúpke ale v škaredej búde. Namiesto dobrého mimozemšťana tam stál zlý vesmírny škret. Deti sa preľakli a rozbehli sa ku dverám. Boli zamknuté. Utiecť nebolo kam.

Škret sa nahlas zasmial a povedal: „Mne neutečiete. Dlho som na tejto planéte čakal na niekoho ako vy. Vyzeráte naozaj chutne, bude z vás výborný obed. Hlavne z toho malého chlapca. No najskôr si ťa vykŕmim.“

Škret zatvoril Janka do klietky a Marienke prikázal, aby mu stále dávala veľa sladkostí, nech je pekne tučnučký. Vystrašená Marienka ho poslúchla, no Jankovi zakaždým pošepkala, aby sladkosti nejedol. Ak nepriberie, škret ho nebude chcieť zožrať. No Jankova chuť na sladkosti bola obrovská. Zjedol všetko, čo mu sestra doniesla. Po týždni bol Janko už ako veľká guľa.

„Dievča, nachystaj kotol, dnes si uvarím dobrý obed,“ prikázal škret Marienke a pozeral pri tom na bacuľatého Janka.

Nešťastná Marienka poslúchla škreta a pripravila kotol. Janko do neho neochotne liezol, no bol taký tučný, že sa do neho nezmestil. Rozhorčený škret musel ísť po väčší kotol na inú planétu. Svoju perníkovú raketu naplnil cukríkmi a čokoládami, ktoré v rakete slúžili ako palivo a odletel preč.

Janko sa rozplakal. Nechcel skončiť v žalúdku škaredého škreta.

„Neboj sa Janko, vymyslím niečo a vyslobodím nás,“ utešovala ho Marienka.

Po chvíli sa otvorili dvere a do domu vchádzal škret s obrovským kotlom. Veľká hmotnosť kotla dávala škretovi zabrať a potácal sa zo strany na stranu. Marienka neváhala a podložila škretovi nohu. Ten sa potkol, kotol vyletel vysoko do vzduchu a spadol otvorom rovno na škreta. Ten tak ostal pod kotlom uväznený a nevedel sa spod neho dostať. Marienka rýchlo oslobodila Janka z klietky a vybehli von.

„Ako odídeme z tejto planéty, keď naša raketa nemá palivo?“ spýtal sa Janko.

„Zoberieme si škretovu perníkovú raketu. Najskôr ale musíme nazbierať čo najviac cukríkov a čokolády,“ odpovedala mu Marienka.

Deti vbehli do blízkeho cukrového lesa, v ktorom nazbierali plné vrece farebných cukríkov a sladkej čokolády. Všetko to vysypali do perníkovej rakety namiesto paliva. Pri nastupovaní ale nastal problém. Tučný Janko nedokázal cez dvere do rakety vstúpiť. Našťastie hneď dostal skvelý nápad. Do rakety vyhrýzol väčší otvor a pohodlne sa cez neho prepchal dnu. Marienka naštartovala raketu práve včas. Zlému škretovi sa podarilo vyslobodiť spod kotla a vybehol von. Raketa už ale vyletela a nahnevaný škret ostal bez obeda.

Janko s Marienkou dlho lietali medzi planétami, až sa im podarilo dostať do miest, ktoré spoznali. Unavení ale šťastní prileteli po náročnom dni na svoju planétu. Keď ich zbadali rodičia, boli veľmi šťastní. Deti im vyrozprávali všetko, čo na svojej ceste zažili. Rodičia boli na ne hrdí, ale museli ich aj vyhrešiť za to, že nepočúvali otcove rady. Odvtedy si už Janko s Marienkou dávali na svojich vesmírnych dobrodružstvách väčší pozor, aby sa opäť nedostali na perníkovú planétu.