Raz bolo jedno strašidlo, ktoré bývalo na starom opustenom hrade. V tejto zrúcanine robili Hugovi, tak sa strašidlo volalo, spoločnosť len vietor a netopiere. Hugo bol dosť zvláštne strašidlo. Mal schopnosť lietať a meniť farbu podľa svojej vôle. Tieto schopnosti mu pomáhali strašiť ľudí, ktorí prišli na hrad. Hugo strašil na hrade už desiatky rokov, keď jedného dňa ostal veľmi smutný. Nevedel, prečo vlastne musí strašiť ľudí, ktorí sem občas zablúdili. Hugo to už nechcel robiť. Práve naopak, túžil nájsť si medzi ľuďmi kamarátov, aby nebol stále sám. Ale vždy, keď sa pred niekým objavil, zľakol sa a utiekol. Hugo sa preto cítil veľmi osamelý.
Jedného dňa sa na hrad dostali deti, ktoré sa hrali na hľadačov pokladov. Boli to Adam a Boris, spolužiaci zo školy. Chlapci boli zvedaví a odvážni. Nezľakli sa chátrajúceho hradu. Prehľadávali v ňom každú miestnosť s nádejou, že tam nájdu obrovský poklad. Hugo sa potešil, že má návštevu a rozhodol sa chlapcom ukázať. Dúfal, že sa ho nezľaknú a budú sa s ním chcieť hrať.
Hugo sa vynoril ako duch z jednej steny a pozdravil deti.
„Ahoj, ja som Hugo, strašidlo z tohto hradu. Chcete sa so mnou kamarátiť?“ spýtal sa s úsmevom a pri tom neustále menil svoje farby. Deti sa najskôr zľakli, ale potom s prekvapením a záujmom pozerali na strašidlo, ktoré bolo raz červené, potom modré a o chvíľu žlté. Nebáli sa ho, lebo videli, že je priateľské a nechce im ublížiť.
„Ahoj, Hugo, my sme Adam a Boris. Hráme sa na hľadačov pokladov. Chceš sa pripojiť?“ opýtal sa Adam. Hugo sa zaradoval a prikývol.
„Áno, to by som rád. Môžem vám ukázať niečo zaujímavé, čo som našiel na hrade.“
Hugo zaviedol deti do najvyššej veže, kde bola ukrytá stará truhlica. Chlapci od napätia takmer nedýchali. Verili, že našli tajomný poklad a budú z nich boháči.
„Otvorte ju,“ povzbudilo strašidlo deti.
Adam s Borisom pomaly pristúpili k truhlici a zdvihli jej ťažké veko. Nadšenie na ich tvárach vystriedal trpký uškľab.
„To čo je?“ spýtal sa Boris.
„Obyčajná kniha,“ odpovedal mu sklamaný Adam.
„Nie, nie je to obyčajná kniha. Túto knihu napísal zbojník, ktorý počas svojho života nazbíjal obrovský poklad. Možno sa z nej dozviete, kde zbojník svoj poklad ukryl,“ rozhovoril sa o knihe Hugo.
„Ale kým si knihu prečítate, poďme sa spolu hrať,“ poprosilo strašidlo deti.
Chlapci boli nadšení. Hrať sa so strašidlom na starom hrade… to im budú kamaráti závidieť. A tak Hugo, Adam a Boris behali po hrade a skrývali sa. Hugo im predvádzal svoje schopnosti. Ukázal im ako vie lietať, prechádzať stenami, meniť farbu a tvar. Deti sa smiali a obdivovali ho. Na oplátku ho naučili pískať na prstoch a strúhať podivné grimasy, aby mohol ľudí ešte viac strašiť. Hugo sa smial s nimi a cítil sa ako nikdy predtým.
Keď sa stmievalo, deti sa museli vrátiť domov. Hugo bol smutný, že sa s nimi musí rozlúčiť, ale bol aj vďačný, že mu dali šancu a neutiekli pred ním.
Keď prišli Adam s Borisom domov, hneď vytiahli knihu, ktorú našli v truhlici na hrade. Plní očakávania ju otvorili a začali čítať. Zistili, že zbojník, ktorý ju napísal, sa volal Hugo. Deti sa pousmiali. Rovnako sa volá aj strašidlo z hradu. Hugo nebol len tak kadejaký zbojník. Na zboj sa dal kvôli nespravodlivosti a chudobe, ktorá v jeho kraji vládla. Ozbíjal len nespravodlivých pánov, ktorí mali všetko a ešte brali svojim poddaným z toho mála, čo im ostalo. Všetko, čo zobral pánom, rozdal ľuďom.
Chlapci sa nedokázali od knihy odtrhnúť. Čítali ju celú noc. Život Huga bol plný dobrodružstiev, nebezpečenstva, priateľstva na celý život, ale žiaľ aj zrady. Na konci sa dozvedeli, ako zbojníka zradil jeden úplatný sedliak. Za pár grošov prezradil vojakom, ktorí Huga nedokázali chytiť dlhé roky, kde sa schováva. Keď ho dolapili, páni ho zavreli do temnej väznice na hrade.
To bola posledná informácia, ktorú sa chlapci z knihy dozvedeli. Spať už veru nešli. Už ich nezaujímal poklad. Túžili dozvedieť sa, ako to skončilo so zbojníkom. Podarilo sa mu z hradu utiecť? Rozbehli sa k starému hradu, aby sa na to spýtali strašidla Huga.
Hugo ich čakal. Ako keby vedel, že za ním čoskoro prídu.
„Dozvedeli ste sa chlapci, kde je ukrytý poklad?“ spýtal sa ich hneď Hugo.
„To nie. Zbojník nemal žiadny poklad. Všetko rozdal chudobným ľuďom. Ale chceli by sme vedieť, či sa mu podarilo utiecť z väzenia,“ zaujímali sa Adam s Borisom o ďalší osud zbojníka.
„Som rád, že vás viac zaujíma jeho osud ako nejaký poklad. Ste dobrí chlapci, a preto vám to rozpoviem,“ reagovalo strašidlo a chlapcom rozpovedal koniec zbojníkovho príbehu.
„Zbojník Hugo samozrejme chcel z väznice utiecť. Každý deň hĺbil tunel, aby sa z hradu dostal. Po rokoch, keď už dúfal, že je blízko cieľa, narazil na tvrdú skalu. Nemal však náradie na to, aby sa cez ňu prebil. Vtedy zbojník zo zúfalstva naposledy vydýchol. Jeho duch ale ostal na hrade a odvtedy tu straší každého, kto tu príde.“
„Hugo, ten zbojník si bol ty?“ spýtal sa Boris strašidla.
„Áno chlapci, zo zbojníka Huga sa stalo strašidlo,“ smutne pozrel na chlapcov.
„Hugo, nebuď smutný. Pre nás si hrdina. A si aj náš super kámoš,“ utešoval ho Adam.
Od tej chvíle už Hugo na hrade nestrašil. Každý deň za ním chodili Adam s Borisom, aby mohli spolu prežívať kopec dobrodružstiev. Strašidlo Hugo sa stalo najšťastnejším strašidlom na svete.
