Rozpoviem vám príbeh o dievčatku, ktoré bývalo na konci našej ulice. Na pohľad to bolo dievčatko ako všetky ostatné z nášho malého mestečka. Ale Mária, tak sa dievčatko volalo, bola predsa len v niečom iná. Milovala hračky ako nič iné a mala asi všetky, ktoré vo svete hračiek existovali. Bábiky, plyšové medvedíky, akčné figúrky, stolové hry, autíčka, stavebnice… všetko, na čo si len spomeniete. Rodičia ju mali veľmi radi, a tak jej vždy dali, čo chcela. Mária bola spokojná, no aj tak chcela vždy ešte viac hračiek.
Ako každý týždeň išla Mária s rodičmi na nákupy a samozrejme, hračkárstvo nemohli obísť. Mariine oči sa rozšírili, keď videla rady a rady hračiek, ktoré ešte nemala. Behala z jednej uličky do druhej, schmatla všetko, čo sa jej páčilo a hračky hádzala do košíka, ktorý bol o chvíľu kopcovito plný. Rodičia nechceli toľko hračiek kupovať. „Nemáš ich už dosť?“ spýtali sa jej. Mária začala plakať a kričať. Vraj ju nemajú radi. Rodičia boli z toho smutní a unavení a všetky tie hračky jej radšej kúpili.
Keď pred domom vyťahovala z auta tašky plné hračiek, všimla si, ako ju ostatné deti pozorujú. Pohŕdavo sa na ne pozrela a odišla do izby hrať sa so svojimi novými hračkami. Ostatné deti sa s Máriou už dávno nekamarátili. Nikdy im nechcela požičiať svoje hračky a vždy sa ostatným posmievala, že majú tak málo hračiek.
V tú noc Mária nemohla zaspať. Premýšľala, či všetky tie deti z ulice sú šťastnejšie ako ona, aj keď majú menej hračiek. Možno kľúčom ku šťastiu nie sú hračky ale priatelia. Ako tak nad všetkým premýšľala, odrazu zacítila štipľavý dym. Vyšla zo svojej izby do obývačky, ktorá bola plná dymu zo šíriacich sa plameňov. Mária nezaváhala. Rýchlo vbehla do spálne rodičov a s krikom ich zobudila. Požiar bol už príliš rozsiahly, a tak im neostávalo nič iné, len z domu rýchlo utiecť.
O chvíľu už dom hasili hasiči. Napriek rýchlemu zásahu, v dome všetko zhorelo. Jeden z hasičov pristúpil k Márii a podával jej obhoreného plyšového medvedíka. „To je jediné, čo sa nám podarilo zachrániť,“ smutne jej povedal. Mária sa rozplakala. Prišla o všetky svoje hračky. Mama aj otec ju utešovali, keď si odrazu v ich objatí uvedomila, že oni prišli o omnoho viac. Prišli o dom, ktorý si vlastnoručne stavali niekoľko rokov. Prišli o všetko zariadenie, o spomienky. Napriek tomu neplakali. Museli byť veľmi silní.
Ráno za Máriou prišlo nieľko detí. Každé jej donieslo svoju hračku. Mária bola dojatá. Deti vedeli, ako miluje hračky a chceli ju potešiť. „Ďakujem vám za hračky, ste milí, ale hračky nám teraz nepomôžu,“ povedala Mária deťom. „Moji rodičia potrebujú oblečenie, materiál na obnovu domu a jeho nové zariadenie. To potrebujeme omnoho viac ako hračky,“ dodala Mária.
Deti nelenili. Šli za svojimi rodičmi, aby im pomohli usporiadať zbierku. O chvíľu už všade vyseli výzvy na pomoc. Ľudia z celého Slovenska sa vyzbierali, aby Mária a jej rodičia mohli byť čo nasjkôr vo svojom dome.
Mária sedela s jediným plyšákom vo svojej izbe, keď v tom počula krik. Pozrela sa z okna, pod ktorým boli deti z ulice. „Mária, poď von. Poď sa s nami hrať,“ kričali deti pod oknom. Mária sa usmiala a vybehla von. Bola šťastná ako nikdy predtým.
Odvtedy Mária vedela, že hračky môžu priniesť len dočasné šťastie, ale skutočné šťastie prichádza z vnútra vo forme priateľstva a obdarovaním druhých.
