V malej dedinke, skrytej medzi zelenými stromami a veselými kvetmi, žili domčeky, ktoré boli rovnako pestrofarebné ako samotná dúha. Boli to domčeky, ktoré sa neustále usmievali na slnko, spievali spolu s vetrom a každé ráno zdravili svojich susedov.
Prvý domček bol modrý ako obloha, so širokými oknami a ešte širším úsmevom. Mal malú záhradku, v ktorej jeho majitelia pestovali kvety, aby mohli rozdávať šťastie aj ostatným. Oproti nemu stál domček s nádhernou zelenou farbou, ktorý bol vždy plný energie a vynaliezavých nápadov. Jeho záhrada bola plná rôznych byliniek a zeleniny, z ktorých mali úžitok všetci susedia. Tretí domček bol červený a bol vždy otvorený pre návštevy. Jeho obyvatelia boli milí a priateľskí, vždy ochotní pomôcť a vypočuť si príbehy ostatných.
Tieto domčeky, hoci každý iný, tvorili súdržnú komunitu. Spolu slúžili svojim obyvateľom a vždy sa navzájom podporovali. Ich dedina bola miestom radosti, lásky a priateľstva.
Jedného jarného rána, keď slnko vykukovalo medzi vetvičkami a spev vtáčikov prenikal vzduchom, sa stalo niečo nezvyčajné. Celá veselá dedinka domčekov sa prebrala do ohlušujúceho ruchu. Zem sa začala triasť. Kvety, ktoré už kvitli na ich záhradách, začali vädnúť. Stromy, ktoré chránili domčeky pre nepriaznivým počasím, padli na zem. Každý deň bolo cítiť, ako sa zem pod domčekmi chveje a obloha sa čoraz viac zaťahovala temnými oblakmi.
Všetky domčeky sa stretli, aby diskutovali o tom, čo sa to deje. Modrý domček, obvykle taký veselý, sa zamračil.
„Čo sa to deje s našou milovanou dedinkou?“ spýtal sa so smutným hlasom.
„Myslím, že my domčeky, tu už nemôžeme zostať,“ dodal zelený domček, ktorý mal strechu plnú popadaných konárov.
Všetci ostatní súhlasili. Bolo zrejmé, že ich dedina, kde tak dlho žili, už nebola bezpečná. Bolo načase hľadať nové miesto na bývanie. A tak sa rozhodli opustiť svoju dedinku a vydať sa na neznámu cestu za hľadaním nového domova. Bol to začiatok dobrodružstva, ktoré malo zmeniť ich životy.
Srdcia domčekov búšili rýchlejšie, keď sa rozhodli opustiť svoju dedinku, v ktorej stáli od svojho začiatku. Vedeli, že čaká na nich neznáma cesta plná dobrodružstva, ale aj neistoty. Vydali sa do neznáma so zvedavosťou, ale aj so smútkom v srdciach, pretože opúšťali miesto, kde spolu prežili toľko šťastných chvíľ.
„Kam ideme?“ spýtal sa modrý domček so smútkom v očiach.
„Hľadajme tam, kde nám bude teplo, útulno a kde budeme spokojní,“ navrhol zelený domček.
Domčeky nevedeli, kadiaľ sa majú vydať, ale tušili, že cesta bude náročná. Ich dedinka bola obklopená hlbokými lesmi, studenými riekami a skalnatými vrchmi. Najskôr šli cez husté lesy, kde stromy šepkali staré príbehy a vtáčiky spievali smutné melódie. Les bol pretkaný desiatkami cestičiek a domčeky nevedeli, ktorá z nich ich vyvedie z lesa von. Dlho blúdili a cestu von z bludiska nedokázali nájsť. Rozhodli sa však spojiť svoje sily. Postavili sa jeden na druhého, a tak sa tretí domček dostal nad vrcholky stromov. Vďaka tomu videl, ktorým smerom musia ísť. Vtedy pochopili, že spolupráca a vzájomná pomoc sú pre nich kľúčové.
Domčekom sa skutočne podarilo nájsť cestu z lesa. No len čo z neho vyšli, ocitli sa pred veľkou dravou riekou. Modrý domček mal z vody veľký strach. Vďaka priateľom ho však prekonal a spoločne sa im podarilo rieku preplávať.
Ich dobrodružstvo na ceste za novým domovom sa však ešte neskončilo. Na druhej strane rieky narazili na obrovskú skalnatú horu. Tá bola taká dlhá, že sa nedala obísť. Jediná cesta viedla nahor. Zelený domček mal ale vždy kopec skvelých nápadov.
„Zoberme hrubé konáre, ktoré tu vyplavila rieka a postupne ich budeme do skaly zatĺkať. Tak si vytvoríme rebrík, po ktorom vylezieme na vrchol hory,“ navrhol zelený domček.
„To je skvelý nápad. Pustime sa do toho,“ súhlasili jeho priatelia.
A tak sa domčeky pustili do práce. Pozbierali všetky hrubé konáre, ktoré našli na brehu rieky a postupne ich zatĺkali do skaly. Bola to náročná a zdĺhavá robota, ale vďaka spolupráci sa domčeky dostali na vrchol hory ešte pred západom slnka.
Na druhej strane hory objavili krásnu lúku, ktorá vyžarovala radosťou a pokojom. Zapadajúce slnko ešte jemne prekúkalo spoza vrcholcov stromov a usmievalo sa na kvety tancujúce vo vetre.
„Toto miesto je úžasné!“ zvolal jeden domček od nadšenia.
„Je to tu krásne a pokojné. Cítim sa tu ako doma,“ povedal druhý domček so šťastným úsmevom na tvári.
Hneď na druhý deň sa spoločne pustili do výstavby nových domov. Bolo vidieť, ako každý domček žiaril šťastím, keď sa nová dedinka začínala tvarovať. Netrvalo dlho a na lúke pod vysokou horou stála nová dedinka. Keď slnko kleslo za obzor, všetky domčeky sa zhromaždili a oslavovali. Svietili lampami, spievali piesne a radostne sa objímali. Bolo to miesto, kde sa ich sny o novom začiatku naplnili.
