Milé deti, dnes vám porozprávam jeden z najdôležitejších príbehov, aký kedy ľudstvo poznalo. Je to príbeh plný lásky, obety, odvahy a nádeje. Príbeh o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi, ktorý sa z lásky k nám obetoval na kríži, aby nás zachránil.
Všetko sa to začalo pred mnohými rokmi v meste Jeruzalem. Ježiš tam prišiel so svojimi učeníkmi, aby oslávil veľký sviatok – Veľkú noc. Ľudia ho vítali s radosťou, mávali palmovými ratolesťami a volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ Ježiš jazdil na osliatku, ako to predpovedali proroci. Bol tichý a pokorný, plný lásky ku každému človeku.
Ale nie všetci sa z Ježišovej prítomnosti tešili. Najmä tí, ktorí mali v meste moc a vplyv – veľkňazi, zákonodarci a starší. Báli sa, že by pre Ježiša mohli stratiť svoju moc a postavenie. Preto sa rozhodli, že sa ho musia zbaviť. Jeden z Ježišových učeníkov, Judáš, sa dal zlákať peniazmi a sľúbil, že im ho vydá.
Keď nadišiel čas, Ježiš večeral so svojimi učeníkmi. Bola to ich posledná spoločná večera. Ježiš vzal chlieb, požehnal ho, lámal a dával učeníkom so slovami: „Toto je moje telo.“ Potom vzal kalich s vínom, vzdal vďaky a povedal: „Toto je moja krv. Toto robte na moju pamiatku.“ Bola to veľmi dojímavá chvíľa. Učeníci ešte nerozumeli, čo sa bude diať, ale cítili, že je to niečo veľmi dôležité.
Po večeri sa Ježiš s učeníkmi vybral von z mesta, do Getsemanskej záhrady. Tam sa chcel v tichosti modliť. Vedel, že sa blíži jeho najťažšia chvíľa. V modlitbe prosil svojho nebeského Otca: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich utrpenia. No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Bol tak ponorený do modlitby, že sa až potil krvou. Unavení učeníci zatiaľ zaspali.
Vtom sa objavil Judáš a s ním skupina vojakov a sluhov veľkňazov. Judáš pristúpil k Ježišovi a pobozkal ho. To bol dohodnutý znak, podľa ktorého mali vojaci spoznať, koho majú zajať. Ježiš sa nebránil, hoci mal tú moc. Vedel, že to všetko musí podstúpiť, aby sa naplnil Boží plán záchrany ľudstva.
Vojaci odviedli Ježiša k veľkňazovi. Tam ho vypočúvali a hľadali na ňom nejakú vinu, ale nič nenachádzali. Nakoniec veľkňaz povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Syn Boží!“ Ježiš mu odpovedal: „Ty sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Všemohúceho a prichádzať na nebeských oblakoch.“ Vtedy veľkňaz roztrhal svoje rúcho a zvolal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Tu ste počuli rúhanie!“
Za rúhanie bol v tých časoch trest smrti. Preto Ježiša odviedli k rímskemu miestodržiteľovi Ponciovi Pilátovi, aby ho odsúdil. Pilát vypočúval Ježiša a nechápal, prečo ho chcú dať usmrtiť. Nenachádzal na ňom žiadnu vinu. Ale dav ľudí poštvaný veľkňazmi kričal: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ Pilát chcel dav upokojiť, a tak vydal Ježiša vojakom, aby ho zbičovali a ukrižovali.
Vojaci odviedli Ježiša do svojho paláca. Tam si z neho robili posmech – nasadili mu tŕňovú korunu, plášť a klaňali sa mu ako kráľovi, pritom ho však bili a pľuvali naňho. Potom mu dali niesť ťažký drevený kríž ulicami mesta až na kopec za mestom, ktorý sa volal Golgota.
Na Golgote Ježišovi zvliekli šaty a pribili ho na kríž. Jeho ruky a nohy prerazili veľkými klincami a kríž postavili. Vedľa neho ukrižovali dvoch zločincov. Nad Ježišovou hlavou bol nápis „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ“.
Ježiš na kríži trpel strašné muky. Ale ani v tejto chvíli nezabudol na ľudí okolo. Svojej matke Márii zveril do opatery učeníka Jána a jednému zo zločincov, ktorý ho prosil o milosť, sľúbil, že ešte dnes s ním bude v raji.
Zrazu sa celá zem ponorila do tmy. Tá trvala od poludnia až do tretej hodiny popoludní. Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Keď to povedal, vydýchol naposledy. V tej chvíli sa chrámová opona roztrhla vo dvoje, zem sa triasla, skaly pukali a hroby sa otvárali. Boli to veľké a mocné znamenia.
Rímsky vojak, ktorý stál oproti krížu a videl všetko, čo sa dialo, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ Všetci ľudia, čo sa tam zišli a videli, čo sa deje, odchádzali skrúšene, bijúc sa do pŕs.
Mŕtve Ježišovo telo zavinuli do plátna a pochovali do skalného hrobu. Ku vchodu privalili veľký kameň. Zdalo sa, že je koniec. Všetci Ježišovi blízki boli naplnení veľkým smútkom a bolesťou. Plakali a nevedeli si predstaviť, čo bude ďalej.
Ale to nebol koniec, milé deti. Boh mal oveľa väčší a krajší plán. Na tretí deň, v nedeľu ráno, sa stalo niečo neskutočné. Ježiš vstal z mŕtvych! O tom, čo sa stalo v hrobe a ako Ježiš znovu žije, sa môžete dozvedieť v príbehu o Ježišivim zmŕtvychvstaní. To však už je iná kapitola.
Svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním Ježiš premohol hriech a smrť raz a navždy. Otvoril nám bránu do neba a ukázal, že láska je silnejšia ako čokoľvek na svete. Je to láska, ktorá sa nebojí obetovať sama seba pre dobro tých druhých.
Toto je veľkonočné posolstvo, milé deti. Ježiš nás tak veľmi miluje, že za nás položil svoj život. A pozýva aj nás, aby sme milovali jeden druhého. Aby sme boli k sebe dobrí, odpúšťali si, pomáhali si a tešili sa z toho, že máme niekoho, kto nás má rád viac ako čokoľvek na svete. A tým niekto je Boh.
Tak si tento príbeh dobre zapamätajte. Noste ho vo svojom srdci. A vždy, keď budete smutní, keď sa vám bude zdať, že je niečo ťažké alebo nemožné, spomeňte si na Ježiša. Na jeho lásku, obetu a víťazstvo. S ním prekonáme všetko. Lebo on premohol to najťažšie – strach, bolesť, smrť a zlo. A s ním môžeme aj my.
