V jednej japonskej ZOO, medzi stromami, kamienkami a teplým ranným slnkom, žil malý makak menom Punch. Bol drobný ako klbko hnedého machu. Mal veľké zvedavé oči, tenučké pršteky a srdiečko, ktoré veľmi túžilo po objatí.
Keď sa narodil, svet bol preňho priveľký. Vietor šumel hlasno, listy sa hýbali rýchlo a ostatné opičky poskakovali tak veselo, až sa mu z toho krútila hlava. Punch by sa bol najradšej pritúlil k mamičke. Lenže jeho mamička nevedela byť mamičkou tak, ako to Punch potreboval.
A tak zostal sám. Nie úplne sám, lebo v ZOO boli dobrí ľudia. Ošetrovatelia mu nosili mliečko, prikrývali ho mäkkou dekou a prihovárali sa mu tichým hlasom.
„Neboj sa, maličký,“ vraveli. „Sme tu pre teba.“
Ale hoci mal Punch teplo aj jedlo, stále mu niečo chýbalo. Objatie. Také, do ktorého sa dá schovať celý smútok.
Jedného dňa mu ošetrovateľka priniesla mäkkého plyšového orangutana. Mal dlhé chlpaté ruky, milú tvár a bruško presne také mäkučké, aby sa k nemu dalo pritúliť.
„Pozri, Punch,“ povedala. „Toto je tvoj kamarát.“
Punch sa najprv len pozeral. Pomaly natiahol pršteky a dotkol sa plyšovej labky. Bola hebká. Potom si k nemu prisadol bližšie. A napokon sa k plyšovému orangutanovi celkom pritúlil.
Od tej chvíle ho už nechcel pustiť. Kam išiel Punch, tam išiel aj plyšový kamarát. Keď Punch pil mliečko, orangutan sedel vedľa neho. Keď Punch zaspával, držal sa jeho dlhej ruky. Keď sa zľakol hlasného zvuku, schoval si tváričku do mäkkého kožúška.
„Ty si môj Ora,“ zašepkal mu raz Punch.
A hoci Ora nevedel hovoriť, Punch mal pocit, že mu rozumie.
Dni plynuli. Punch rástol. Najprv sa učil pevne sedieť. Potom liezť po konáriku. Potom preskočiť z kamienka na kamienok.
„Pozri, Ora!“ pískol raz veselo, keď sa mu podarilo vyskočiť vyššie než včera.
Ora sedel pod stromčekom a mlčal. Ale Punchovi sa zdalo, že sa usmieva.
Jedného popoludnia prišla k ohrade malá opička menom Momo. Bola zvedavá a mala chvostík ako otáznik.
„Prečo stále nosíš tú hračku?“ spýtala sa.
Punch si Oru pritiahol bližšie.
„Nie je to hračka. Je to kamrát, ktorý ma držal, keď som bol smutný,“ povedal.
Momo stíchla. Potom si sadla vedľa neho.
„Aj ja som niekedy smutná,“ priznala.
Punch chvíľu premýšľal. Potom opatrne posunul plyšákovu mäkkú ruku aj k nej.
„Môže podržať aj teba.“
Momo sa pritúlila. Nebolo to dlhé objatie, iba krátke, také hanblivé. Ale stačilo.
Toho dňa sa Punch naučil niečo nové. Že objatie, ktoré pomohlo jemu, môže pomôcť aj niekomu inému.
Keď sa malý vtáčik udrel o konár a vystrašene pípal, Punch k nemu prisunul Oru, aby sa nebál. Keď sa Momo nepodarilo vyliezť na vyšší peň, Punch jej podal labku. Keď prišla nová opička a schovávala sa v kúte, Punch si sadol neďaleko nej, aby vedela, že nie je sama.
A zakaždým mal pri sebe Oru.
Jedného rána si ošetrovateľka všimla čosi krásne. Punch už nedržal plyšového orangutana tak pevne ako predtým. Niekedy ho nechal sedieť na slniečku, zatiaľ čo on behal s ostatnými. Niekedy sa od neho vzdialil až na druhý koniec výbehu. A keď sa obzrel a videl, že Ora stále čaká, spokojne sa vrátil.
Nie preto, že sa bál. Ale preto, že ho mal rád.
Večer, keď sa ZOO ponorila do ticha, Punch si opäť ľahol k svojmu plyšovému kamarátovi.
„Vieš, Ora,“ zašepkal, „kedysi som si myslel, že som úplne sám. Ale potom si prišiel ty. A potom Momo. A potom všetci ostatní.“
Pritúlil sa k nemu a zavrel oči.
„Možno rodina nie je vždy len tá, do ktorej sa narodíme. Niekedy je rodina aj ten, kto pri nás zostane, keď sa bojíme.“
Mesiac sa usmial spoza stromov. Listy jemne zašumeli a ZOO pokojne dýchala. A malý Punch spal.
Nie ako opustené mláďatko. Ale ako niekto, kto našiel svoje objatie.
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
Zaujímavé informácie pre deti
