Na okraji veľkej slnečnej savany žila žirafa Žofka. Bola milá, láskavá a mala ten najdlhší krk široko-ďaleko. Keby sa veľmi vystrela, vraj by dovidela až do susednej savany.
Lenže Žofka mala jeden zvláštny problém. Bála sa výšok. A keďže bola vysoká od prírody, pripadalo jej, že je vo výške vlastne stále. Už len pri predstave, že by zdvihla hlavu a pozrela sa poriadne pred seba, sa jej zatočili kolená.
Preto chodila všade so sklonenou hlavou. Nie trochu sklonenou. Úplne poriadne sklonenou. Tak veľmi, že sa viac pozerala na svoje kopytá než na oblaky, ktoré jej takmer šteklili uši. Ostatné zvieratá si na to už zvykli, no Žofkin sklonený spôsob života prinášal jednu komickú príhodu za druhou.
Raz ráno kráčala popri napájadle, hlavu mala tradične zvesenú, oči upreté do trávy, a hundrala si: „Len sa nepozerať hore, len sa nepozerať hore…“
Nevšimla si však, že pred ňou drieme hroch Hugo s dokorán otvorenou tlamou. Žofka sa nadýchla, chcela si odštipnúť chumáč trávy a šup! strčila celú papuľu rovno Hugovi medzi zuby.
Hroch sa preľakol, Žofka vykríkla a voda vyšplechla do všetkých strán. Kačke plávajúcej po hladine od vyľaknutia vypadali takmer všetky pierka.
„Prepáč!“ volala Žofka celá mokrá.
Hugo zažmurkal a povedal: „Ja som si na chvíľu myslel, že mi narástol veľmi strapatý jazyk.“
Inokedy sa zas vybrala na lúku, kde si pštros Emil starostlivo uložil svoju zbierku veľkých farebných vajec. Žofka, ako inak, išla so sklonenou hlavou a vôbec si nevšimla, kam kráča. Namiesto cesty sa ocitla rovno medzi vajcami. Začala robiť drobné opatrné krôčiky, no vyzeralo to, akoby tancovala veľmi nervózny tanec.
„Ľavá… pravá… hop… jaj!“ funela.
Pštros Emil kričal: „Nehýb sa! Stoj! Ani o chlp!“
„Ako nemám hýbať, keď už stojím na niečom guľatom?“ vyľakala sa Žofka.
Našťastie sa nič nerozbilo. Emil potom ešte dlho rozprával, že prvýkrát v živote videl žirafu stepovať medzi vajcami.
A tretia príhoda bola zo všetkých najsmiešnejšia.
Jedného popoludnia sa konali narodeniny opice Matildy. Všetky zvieratá sa zišli pod veľkým akáciovým stromom a pripravili slávnostný stôl. Boli tam melóny, banány, kokosové koláčiky a dokonca aj vysoká torta ozdobená listami.
Žofka prichádzala neskoro, hlavu zvesenú ako vždy, a nevidela, že Matilda natiahla medzi dva konáre šnúru s farebnými vlajočkami. Žofka vošla rovno pod ne a tie sa jej zamotali okolo rohov, uší aj krku. Keď sa chcela vyslobodiť, strhla celý girlandový oblúk, na chrbát jej dopadol ubrus a na nos sa jej prilepil kokosový koláčik.
Keď ju zvieratá konečne odbalili, vyzerala ako putujúci narodeninový stromček.
Matilda sa smiala tak, že spadla z konára. „Žofka, ty si prvá žirafa, ktorá prišla na oslavu už aj s výzdobou!“
Žofka sa síce zasmiala s ostatnými, ale vo vnútri ju to mrzelo. Vedela, že keby sa nebála zdvihnúť hlavu, možno by sa jej toľko plieskaníc nestávalo.
Lenže strach je zvláštna vec. Aj keď je smiešny, vie byť veľmi silný.
Jedného dňa sa savanou rozľahol vystrašený plač: „Pomóóóc! Pomóóóc!“
Zvieratá sa rozbehli k vysokému stromu na kraji údolia. Na jeho úplne najvyššom konári sedelo malé levíča Leo. Chcelo sa pochváliť, ako vysoko vylezie, no teraz sa triaslo a nevedelo sa dostať dolu.
Pod stromom pobehovala jeho mama levica, slony dvíhali choboty, opice skákali po kmeni, zebry pobehovali sem a tam a každý kričal inú radu.
„Donesieme kopu sena!“ „Nie, urobíme živú pyramídu!“ „Nie, nech skočí!“
„Nech neskočí!“ zrevala levica tak hlasno, až sa všetci odmlčali.
Vtom sa ozval starý pavián: „Počkajte! Veď tu je Žofka!“
Všetky oči sa obrátili na žirafu.
„Žofka,“ prosila levica, „len ty máš taký dlhý krk. Natiahni ho k Leovi, on sa po ňom spustí dolu.“
Žofke sa roztriasli kolená.
„Ja? Hore? K tomu najvyššiemu konáru?“ zašepkala.
Pozrela na strom — vlastne sa o to aspoň pokúsila. Hneď ju oblial pot. Hlava sa jej zatočila a mala chuť schovať sa za najbližší krík, aj keď bola taká vysoká, že by jej spoza neho trčala polovica krku.
Na konári zakňučalo levíča: „Prosím… ja sa bojím…“
A vtedy Žofka pochopila, že Leo sa bojí ešte viac než ona.
Zhlboka sa nadýchla. Potom ešte raz. Zavrela oči, otvorila ich a veľmi pomaly začala dvíhať hlavu. Vyššie. Ešte vyššie. Ešte trošku.
„Ja… to… zvládnem,“ povedala si potichu.
Natiahla krk, ako len vládala. Zdalo sa jej, akoby sa jej predlžoval až k oblakom. Konečne sa jej ňufák dostal ku konáru, kde sedelo levíča.
„Poď pomaly,“ zašepkala.
Leo sa opatrne chytil jej krku, položil labku, potom druhú, a po troške sa spúšťal dolu ako po živej, žltohnedej šmýkačke. O chvíľu už stál bezpečne na zemi a levica ho silno objala.
Pod stromom prepukol obrovský jasot.
„Hurá pre Žofku!“ „Nech žije dlhý krk!“ „To bolo úžasné!“
Žofka zostala stáť, hlavu stále zdvihnutú. A zrazu si uvedomila niečo zvláštne.
Svet z výšky nebol strašidelný.
Bol krásny.
Videla ďalej než kedykoľvek predtým. Trblietavé jazero, zvlnenú trávu, stáda antilop aj oblaky, čo plávali nad savanou ako biele lode.
Usmiala sa.
Možno jej príroda nedala dlhý krk preto, aby sa bála. Možno jej ho dala preto, aby ním videla ďalej, pomáhala druhým a dokázala veci, ktoré iné zvieratá nedokážu.
Od toho dňa už Žofka nechodila so sklonenou hlavou. Občas sa ešte trošku bála, to áno. Ale vždy si spomenula na malé levíča a na to, že odvaha neznamená nemať strach. Znamená urobiť správnu vec aj napriek nemu.
A keď ju niekto odvtedy požiadal o pomoc, hrdo zdvihla hlavu až k oblakom.
Pretože konečne vedela, načo jej je ten jej neuveriteľne dlhý krk.
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
Zaujímavé informácie pre deti
