V mäkkom tieni vysokej jedle býval zajko, ktorého volali Dlhouško. Bol malý, chlpatý a nesmierne roztomilý. No najviac zo všetkého na ňom každého zaujali jeho neobyčajne dlhé ušká. Vďaka nim mal taký dobrý sluch, že započul aj ten najtichší šepot vetra či drobné kroky chrobáčika pod lístím. Malé zvieratká v lese dobre vedeli, že keď majú nejakú starosť alebo potrebujú pomoc, môžu sa obrátiť práve na zajka s neskutočne dlhými ušami.
Raz sa líška Loxa pripravovala na chutnú večeru. Mala nazbierané sladké lesné plody a našla aj zopár hríbov. Tešila sa, ako si pochutí, keď vtom ju prekvapila silná búrka. V náhlivosti nechala zásoby pri starom pníku a utekala sa skryť do bezpečia. Po búrke zistila, že všetko nazbierané jedlo zmizlo. Kto odniesol jej zásoby? Vydesene plakala a posielala prosby do lesa: „Pomôžte mi!”
Dlhouško, ktorý mal ušká v pozore už od rána, rýchlo zareagoval. Svojím bystrým sluchom začal pátrať po zvukoch, ktoré by ho priviedli k líškiným pochúťkam. A naozaj! Čoskoro započul dvoch malých hlodavcov, ako sa chichocú a jedia nejaké dobroty. Zajko tam pribehol, aby im vysvetlil, že tieto lesné maškrty patria líške. Hlodavce sa začervenali, odovzdali líške, čo zostalo a zahanbene sa schovali v hĺbke lesa. Loxa bola vďačná a z vďaky zavolala zajka na voňavý čaj z lesných byliniek.
Veverička Ryška bola veľmi usilovná. Celý deň behala po lese, aby si do zásoby nazbierala najchutnejšie oriešky. Tie si starostlivo schovávala do bezpečnej skrýše v dutom strome. Jedného dňa sa však nedopatrením zatúlala do vzdialeného kúta lesa, kde to vôbec nepoznala. Tých stromov, kríkov a hustého lístia bolo toľko, že úplne stratila prehľad, ktorým smerom vedie cestička domov. Očká sa jej zaliali slzami a začala zúfalo volať: „Haló! Pomôže mi niekto?”
Rovno v tej chvíli bežal neďaleko Dlhouško, ktorý každé volanie o pomoc v lese počul s takou istotou, akoby mu volajúci stál za chrbtom. Navyše, vedel presne, kam sa vydať za nariekajúcim hláskom veveričky. Rýchlymi skokmi pribehol k Ryške, upokojil ju a spoločne sa vydali hľadať cestu domov. Dlhouško napínal dlhé ušká a čakal, či nezačuje bublanie ich obľúbeného lesného potôčika, ktorý pretekal neďaleko Ryškinej skrýše. Ani sa nenazdali a postupne sa cez húštinu dostali až k tomuto potôčiku. Odtiaľ už Ryška cestu poznala. A tak sa mohla vrátiť domov aj s novými orieškami. Zajkovi sa poďakovala a na cestu ho vychystala najväčšími orieškami.
Raz v noci, keď les zaliala strieborná luna svojim čarovným svetlom, zaznel tichý plač. Dlhouško, ktorý nikdy nespával s ušami pod prikrývkou, začul slabé fňukanie spod húštiny. Bez váhania tam pribehol, aby zistil, kto tam narieka. Bol to malý ježko Ferko, ktorý sa za súmraku zatúlal a nevedel nájsť cestu domov:
„Bojím sa. Neviem nájsť cestu domov k rodičom,“ vzlykal Ferko.
Zajko mu položil paprčku na plece a utešil ho:
„Nič sa neboj, Ferko! Nastražím moje dlhé ušká. Tvoji rodičia ťa určite hľadajú a ja ich budem počuť. Chyť ma za chvost. Povediem ťa.“
Zajko a ježko kráčali spolu tmavými chodníčkami, keď Dlhouško začul jemnučké volanie ježkovej mamy. Sledoval jej hlas, až kým neprišli k ježkovmu domčeku pod koreňom starej borovice. Ježkovi rodičia mali radosť a ďakovali zajkovi za jeho uši, ktoré vedeli zachytiť aj ten najjemnejší zvuk.
Dni sa míňali a lesom sa začal širitť šepot o zázračných zajkových uškách. Všetci v lese vedeli, že na jeho pomoc sa môžu spoľahnúť. A nielen pre jeho dokonalý sluch. Dlhouško bol aj láskavý, dobrosrdečný a vždy ochotný prihopkať ku každému, kto potreboval pomoc.
Zaujímavé informácie pre deti
