Stratená víla a sedmokráska

V hlbokom, zelenom lese, kde slnečné lúče tancovali medzi listami a vtáky si štebotali svoje piesne, bývali malé lesné víly. Každá víla mala striebristé vlasy zapletené do hrubého copu a krídla z jemného hodvábu. Tie menili farbu podľa nálady ich majiteľky. Najmladšia zo všetkých sa volala Zvonienka. Bola zvedavá a hravá, rada lietala vysoko nad koruny stromov a skúmala svet, ktorý ju obklopoval.

Jedného krásneho letného dňa sa Zvonienka vybrala na dobrodružstvo do lesa. Chcela objavovať nové kvietky, rastlinky a počúvať šumenie potoka. Ako tak lietala, očarilo ju stádo srniek, kvetinové záhony a smiech veveričiek. Prelietala z miesta na miesto, až sa dostala na lúku, ktorá bola plná tých najkrajších kvetov.

Zrazu si uvedomila, že lúku zaliala tma a ona vôbec nevie, kadiaľ sa má vrátiť domov. Les vyzeral zo všetkých strán rovnaký. Kvety kývajúce sa vo vetre jej nevedeli pomôcť nájsť cestu domov. Zvonienka si sadla do mäkkej trávy na okraji lúky a jej malá tvárička sa zachmúrila. V srdiečku jej začal klíčiť smútok a z očí jej vyhŕkli slzy ako malé perličky.

Plač malej víly zaletel až k jedinej sedmokráske, ktorá rástla uprostred lúky. Bola nežná, s bielymi lupienkami a žltým srdiečkom. Vždy usmievavá a ochotná pomôcť každému, kto sa ocitol v núdzi.

Sedmokráska pohladila Zvonienku po striebristých vlasoch svojím mäkkým lupienkom a tichučko povedala:
„Neplač, milá víla. Pomôžem ti nájsť cestu domov, ale sama to nedokážem. Zavolám na pomoc svojho kamaráta. Vietor nám určite pomôže.“

A tak sedmokráska pozdvihla svoje lupienky a zavolala na vietor, ktorý práve jemne ovieval lúku:
„Vietor, priateľ môj, prosím ťa, roznes správu, že malá víla Zvonienka sa stratila a potrebuje pomoc! Pošepkaj to stromom, kvetom aj zvieratám v celom kraji.“

Vietor sa rozbehol po lúke ako pútnik vezúci správu. Zašumel v korunách brezy, ovial kvietky všetkých farieb, zaševelil tráve aj machu na stromoch. Po celý večer a noc si kvety posúvali správu, stromčeky ju šepkali svojim listom, veveričky, srnky aj zajace ju šírili ďalej. Celý les sa dozvedel, že malá víla Zvonienka sa stratila.

Správu nakoniec zachytili aj sestry malej víly. Ich srdiečka začali biť rýchlejšie od radosti i starosti, a hneď sa vydali hľadať svoju stratenú sestričku. Kvety im ukazovali správny smer a vietor ich viedol až k lúke, kde Zvonienka sedela vedľa sedmokrásky. Tam ticho snívala, že sa vráti domov.

Sestry víly prileteli k Zvonienke a objali ju tak vrúcne, až sa všetky ich krídla rozžiarili dúhovým jasom. Tvárička malej víly sa znovu rozveselila a oči jej žiarili radosťou.
„Ďakujem, moja sedmokráska. Bez tvojej pomoci by som moje sestry a domov nikdy nenašla,“ zašepkala a jemne odtrhla jeden zo svojich striebristých vlasov.

„Tento strieborný vlas sa rozžiari vždy, keď niekto v tvojej blízkosti bude potrebovať pomoc. Tak bude každý vedieť, že dobrotivá sedmokráska z lúky je pripravená pomôcť.“

Sedmokráska si vlas vložila do svojho žltého srdiečka a odvtedy vždy, keď niekto na lúke zatúži po pomoci, sedmokráska sa rozsvieti teplým svetlom a stane sa dobrou kamarátkou každého tvora.

Odvtedy boli víly a sedmokráska nerozlučnými priateľkami. A lúka bola nielen krásna, ale aj bezpečná, plná kamarátstva a srdečnej pomoci. Všetky deti aj zvieratká vedeli, že keď im bude smutno alebo sa stratia, stačí nájsť sedmokrásku s rozžiareným vlasom. Tá ich vždy privedie domov!

A možno raz, keď pôjdeš po lúke, všimneš si jednu sedmokrásku, ktorá žiari trošku viac. To je ona – pomocníčka všetkých malých hrdinov a stratených kamarátov.