Za lesom, neďaleko mäkko zvlnených lúčnych pasienkov, sa trblietalo malé jazierko. V jeho hladine sa odrážali jemné chumáčiky bielych oblakov a na brehu sa schádzali zvieratká pripravené sledovať nevšedný závod. V tráve sa stretli dve veľké rivalky: stonožka a dážďovka.
Stonožka, obutá v stovke miniatúrnych topánočiek s dlhými šnúrkami, stála na štartovacej čiare a hľadela na dážďovku s poriadnou dávkou sebavedomia.
„Milá dážďovka,“ prehovorila stonožka s uštipačným úsmevom. „Ja mám sto nôh a ty nemáš ani jednu! Okolo jazierka budem určite rýchlejšia!“
Dážďovka sa len usmiala. Nemala nohy, zato bola tichá, trpezlivá a srdce jej bilo pre dokázanie toho, že vytrvalosť je mocnejšia než stovka nôh. Bez reptania sa poďakovala žabkám, ktoré držali štartovú pásku, a postavila sa vedľa stonožky. Okolo nich už postávali netrpezliví diváci: ježko, ktorý sa rád chválil pichliačmi, vtáci na konároch, ktorí si ustavične čosi štebotali, a vycivený čmeliak, ktorý nespúšťal z oboch pretekárok oči.
„Pripraviť sa, pozoooór… ŠTART!“ zvolali žabky a zatlieskali blanitými labkami.
Stonožka okamžite vystrelila dopredu. Jej topánky sa rozbehli jedna za druhou. Vyzeralo to, akoby sa malé chmáry prachu vírili v rytme nepretržitého dupotu. Dážďovka sa dala pokojne do pohybu. S rozvahou sa posúvala kľukatou cestičkou a zanechávala po sebe ľahkú lesklú stopu.
„Len sa na to pozrite!“ kŕkali žabky na brehu a ukazovali malými zelenými prstíkmi na stonožku. „Tá stonožka uháňa ako blesk!“
„Áno, pozor ale, pozor!“ pripomenul ježko, ktorý zbadal, že prvá topánočka sa stonožke začína vyzúvať. „Nech to ešte neskončí fiaskom!“
A naozaj, stonožka zrazu zastala a začala sa mrviť. Jedna z jej šnúrok sa rozviazala, potom druhá, nasledovala tretia… až ostala stáť, pretože šnúrky na topánkach sa jej tak zamotali, že hrozilo, že sa do nich zapletie. Pustila sa hneď do viazania. Lenže kým sto šnúrok opäť pritiahla a uviazala na malé mašličky, ubehlo kopec času.
Dážďovka zatiaľ pomaly, ale isto prechádzala popri kvitnúcich púpavách, z ktorých sa rozliehali slová povzbudenia od mravčekov. Opatrne sa sunula po drobných kamienkoch a udržiavala stály rytmus.
„Stonožka, pohni, pohni!“ zvolal čmeliak a mával krídelkami.
„Naozaj si budeš znovu viazať všetky tie šnúrky?“ smiali sa vtáky poskakujúce na vetvičkách.
Stonožka sa však nenechala zahanbiť. Keď bola hotová so zaväzovaním, opäť vybehla vpred s plnou silou. Šikmé lúče slnka sa trblietali na jej maličkých topánkach, zatiaľ čo ona šikovne preplietala všetkých sto nožičiek.
No len čo stonožka stihla dobehnúť dážďovku a chcela sa hrdo dostať dopredu, zrazu sa jej šnúrky opäť začali rozviazovať. Musela zase zastaviť a opäť sa pustiť do komplikovaného uzlovania. Medzitým sa dážďovka pomaličky približovala k cieľu, kopírujúc breh jazierka a míňajúc ho celé dookola.
Tretíkrát, štvrtýkrát, ba dokonca piatykrát sa stonožka musela zastaviť a viazať šnúrky na všetkých nožičkách. Každý uzlík jej vzal kúsok z cenného času. A hoci vždy pri viazaní poskakovala, aby zaväzovala čo najrýchlejšie, odhodlaná dážďovka sa medzitým dostávala na dohľad cieľu. Výkriky a rady divákov stonožke už zneli ako vzdialený bzukot.
„Pomóóóc! Tie šnúrky sa mi stále rozväzujú!“ lamentovala stonožka so slzami v očiach.
Medzitým dážďovka s úsmevom došla až k cieľovej páske. Žabky ju nadšene rozhojdali a žblnkotavým hlasom volali: „Bravó, dážďovka!“ Vtáci veselo štebotali a čmeliak ihravo potľapkával stonožku po chrbte.
Stonožka, ktorá sa napokon dostala k cieľu úplne vyčerpaná, preskočila cieľovú pásku so všetkými šnúrkami pekne zaviazanými. Nadýchla sa a zmierene skonštatovala: „Aj keď mám sto nôh, vyhrala si ty. Súperenie je veru nielen o rýchlosti, ale aj o vytrvalosti a trpezlivosti… a tak trochu aj o šnúrkach!“
Dážďovka sa vyškierala od ucha k uchu: „Nešlo mi o výhru, skôr o to dokázať, že netreba mať nohy, aby sme sa vedeli pohnúť vpred. Stačí nevzdať sa!“
Zvieratká tlieskali a jasali, lebo razom pochopili dôležitú vec. V živote zďaleka nie je dôležité len to, koľko nôh máme, ale ako veľmi sme odhodlaní dôjsť tam, kam chceme. Stonožka si od toho dňa dávala veľký pozor nielen na svoje šnúrky, ale aj na to, aby nebola príliš pyšná.
A ak raz na tom brehu uvidíte behať dlhú dážďovku a usmievavú stonožku, nesmiete sa čudovať: učia sa vzájomne jedna od druhej a neustále sa spolu zabávajú pri veselých pretekoch okolo trblietavého jazierka.
Zaujímavé informácie pre deti
