Túto rozprávku si môžete aj vypočuť…
V jedno slnečné popoludnie, keď sa všetci vonku smiali a hrali, Terezka sedela doma na gauči a držala si líce. Už pár dní ju bolel zúbok, ale dúfala, že to samo prejde. Mama jej hovorila, že musí ísť k zubárovi, ale Terezka zakaždým len pokrútila hlavou a schovala sa pod deku, akoby tam mohla pred všetkým utiecť. Mala totiž veľký strach z návštevy zubára.
„Zubár? Nikdy! Určite má obrovské ihly, strašné nástroje a určite mi ten zub vytrhne!“ vravela si potichu, keď jej mama navrhla ďalšiu návštevu u lekára.
Jedno ráno však už zúbok bolel tak veľmi, že Terezka ani nemohla zjesť svoju obľúbenú raňajkovú kašu. Sedela pri stole a slzy jej tiekli po lícach. Mama s ockom si vymenili starostlivé pohľady.
„Terezka,“ začala mama jemne, „viem, že sa bojíš. Ale zubár je tu preto, aby ti pomohol. Nechce ti ublížiť, len ti chce zúbok opraviť, aby ťa už nebolel. Čo povieš? Skúsime to?“
Ocko sa pridal: „Pamätáš si, ako som ti opravil tvoj obľúbený bicykel, keď ti spadla reťaz? To je to isté. Zubár len opraví tvoj zúbok, aby bol zase v poriadku.“
Terezka sa zamyslela. Bicykel mala naozaj veľmi rada, a keď bol pokazený, nemohla na ňom jazdiť. Možno to bude s jej zúbkom rovnako.
„No… dobre,“ povedala napokon neisto. „Ale len ak mi sľúbite, že ma tam zubár nezje!“
Rodičia sa zasmiali a hneď sľúbili, že zubár je veľmi milý pán, ktorý má rád deti a určite ich neje.
Keď prišli do zubnej ambulancie, Terezka sa pevne chytila maminej ruky. Všetko vo vnútri jej pripadalo veľmi zvláštne. Biele steny, čisté kreslo, ktoré vyzeralo ako vesmírna loď, a rôzne prístroje, ktoré vydávali zvláštne zvuky.
Zrazu sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil zubár. Bol to starší pán s veľkými okuliarmi, v ktorých sa Terezka videla ako v zrkadle. Na hlave mal vtipnú modrú čiapku s obrázkom zubnej kefky.
„Ahoj, Terezka!“ povedal zubár veselým hlasom, „počul som, že ťa trápi jeden neposlušný zúbok. Tak ho poďme spolu skontrolovať. Neboj sa, nebolí to viac ako keď ťa niekto pošteklí pod bradou.“
Terezka sa trochu uvoľnila. To znelo lepšie, ako si predstavovala. „Pošteklí? No dobre, tak to skúsim,“ pomyslela si a pomaly sa posadila do kresla.
Zubár si nasadil rukavice a vzal do ruky maličkú zrkadielkovú tyčinku. „Pozri sa, toto zrkadielko mi pomôže pozrieť sa na tvoj zúbok. A keď nájdem, kde je chyba, dám na to miesto špeciálny čarovný lektvár, ktorý to všetko napraví.“
Terezka sledovala, ako zubár jemne skúma jej zúbky. Nebolo to vôbec strašidelné, naopak, zubár vyzeral ako kúzelník, ktorý robí nejaké tajomné triky. Dokonca jej začal rozprávať vtipy o zúbkoch a zubných kefkách, čo ju tak rozosmialo, že takmer zabudla, prečo sem vlastne prišla.
„Aha, tu máme ten nezbedný zúbok!“ vyhlásil zubár. „Ale nič sa neboj, len mu dáme trochu čarovného lektváru a všetko bude v poriadku.“
Terezka prikývla a o chvíľu bolo po všetkom. Ani to nestihla zaregistrovať. Nebolo to ani trochu bolestivé, ba dokonca to bolo trochu smiešne, keď jej zubár fúkal studený vzduch na zúbok, aby ho vysušil.
„Hotovo!“ povedal zubár s úsmevom. „Teraz už môžeš znovu jesť svoje obľúbené dobroty bez bolesti. A vieš čo? Zúbok si odteraz bude dávať väčší pozor, lebo vie, že ho ustrážime.“
Terezka zoskočila z kresla a usmiala sa. Ani nemohla uveriť, že to bolo také jednoduché. Žiadne obrovské ihly, žiadne strašné nástroje. Len milý zubár, ktorý jej zúbok opravil a ešte ju aj rozosmial.
„Ďakujem,“ povedala tichučko a mama ju pevne objala.
Keď odchádzali z ambulancie, Terezka sa cítila odvážnejšie ako kedykoľvek predtým. „Zubára sa už viac báť nebudem,“ povedala rozhodne, „je to vlastne celkom zábava!“
A tak sa Terezka naučila, že návšteva u zubára nie je nič hrozné. Zubár je kamarát, ktorý sa stará o naše zúbky, aby nás neboleli. A keď sa o ne dobre staráme, návšteva u zubára je rýchla a vôbec nie strašidelná.
Niekedy sa bojíme vecí, ktoré vôbec nie sú také hrozné, ako si myslíme. A keď to vyskúšame, zistíme, že nám to môže dokonca aj pomôcť. Takže, ak ťa niekedy bude bolieť zúbok, zubár je ten, kto ti s tým pomôže!
Zaujímavosti pre deti
