Na okraji lesa, kde sa v tráve trblietali kvapky rosy a zo zeme stúpala vôňa ranného vlhka, žila skupinka slimákov. Neboli to obyčajné slimáky. Tieto slimáky milovali preteky! Každú jar, keď prvé slnečné lúče osušili lístie, sa zišli na štartovej čiare, aby zistili, kto z nich je najrýchlejší.
Už niekoľko rokov po sebe tieto preteky vyhrával slimák menom Šprintér. Bol to malý, skromne vyzerajúci slimák so zlatohnedou ulitou a očami, ktoré mu zvedavo trčali na tenkých stopkách. Nikto nechápal, ako to robí, ale Šprintér bol vždy o poriadny kus vpredu pred všetkými ostatnými. Dokonca aj slimák Rýchlik, ktorý sa považoval za najsilnejšieho a najvytrvalejšieho slimáka, nedokázal Šprintérovi konkurovať.
„Ako to robíš, Šprintér?“ pýtali sa ho ostatné slimáky po každom víťazstve.
Šprintér sa len záhadne usmial a povedal: „Tréning a disciplína, priatelia. Musíte viac cvičiť.“
A tak ostatné slimáky trénovali – liezli na vyššie stonky, prekonávali širšie mláky a trénovali aj v daždi. Ale akokoľvek sa snažili, nikto Šprintéra nedokázal poraziť.
Jedného dňa sa blížili najväčšie preteky roka – lesný maratón slimákov. Tento závod bol slávnostnou udalosťou, na ktorú sa prišli pozrieť aj zvieratá z celého lesa. Šprintér sa samozrejme prihlásil a všetci ostatné slimáky dúfali, že tento rok sa im ho konečne podarí poraziť. Veď celý rok poctivo trénovali.
Slimák Rýchlik mal ale podozrenie. „Niečo tu nesedí,“ povedal svojim kamarátom. „Trénujem každý deň, a aj tak je Šprintér vždy oveľa rýchlejší. Musíme zistiť, ako to robí.“
Rýchlik a jeho priatelia sa rozhodli sledovať Šprintéra počas tréningov. Schovávali sa za lístie, sledovali jeho stopu a čudovali sa, keď zrazu zmizol. Raz v noci, tesne pred pretekmi, ho uvideli, ako lezie k starému pňu, ktorý sa nachádzal vo veľkej húštine. Tam sa však stalo niečo zvláštne – Šprintér sa na chvíľu zastavil, potom zmizol a objavil sa o niekoľko metrov ďalej.
„Aha! Používa skratku!“ zašepkal Rýchlik a slimáky sa rozhodli odhaliť pravdu. Nasledujúce ráno prišli na štartovú čiaru pripravení nielen pretekať, ale aj dávať pozor.
Keď preteky odštartovali, všetky slimáky vyrazili vpred, no Šprintér sa opäť nebadane oddelil od skupiny a zamieril k húštine. Rýchlik a jeho priatelia ho potajomky nasledovali a zistili, že Šprintér tam mal ukryté malé koleso, ktoré si nasadil pod svoju ulitu! Keď sa nikto nedíval, Šprintér sa spustil po kolese dolu lesnou cestičkou, čo mu umožnilo byť oveľa rýchlejší.
Keď slimáky dorazili do cieľa, Šprintér už tam bol – ako vždy prvý. Rýchlik však pred všetkými prehovoril: „Šprintér, teraz už vieme, prečo si vždy taký rýchly. Nepretekáš fér. Tvoje koleso sme videli!“
Šprintérova ulita zbledla od hanby. „Áno, je to pravda,“ priznal so sklonenými očami. „Bál som sa, že ak nebudem víťaziť, už ma nebudete mať radi.“
„Šprintér,“ povedal Rýchlik, „my ťa máme radi pre to, aký si, nie pre tvoje víťazstvá. Ale podvádzať sa nemá. Nie je to fér a kazí to zábavu pre všetkých.“
Ostatné slimáky súhlasili. Šprintér sa ospravedlnil a sľúbil, že už nikdy nebude podvádzať. Lesný maratón sa začal odznova a tentokrát vyhral slimák menom Pohoďák – ten najtrpezlivejší a najvytrvalejší zo všetkých.
A tak si slimáky zapamätali, že podvádzať nikdy neprinesie skutočnú radosť z víťazstva. Na konci dňa je dôležitejšie byť čestný a spravodlivý, než byť vždy prvý. A Šprintér? Odvtedy si našiel záľubu v tom, že učil mladšie slimáky, ako sa tešiť z pretekov – nie kvôli výhre, ale kvôli zábave.
Zaujímavé informácie pre deti
