Hlboko pod zemou, tam, kde je pôda mäkká ako čokoládový koláč a voňavá po letnom daždi, bývala dážďovka menom Dorotka. Bola dlhá tak akurát, aby sa vedela elegantne prešmyknúť aj úzkou chodbičkou. Mala ružovkasté telíčko, lesklé a stále trošku vlhké. Akoby ho niekto jemne pretrel kvapkou rosy.
Dorotka mala jednu zvláštnosť: zvedavosť. Nie takú zvedavosť, čo strká nos do cudzích tajomstiev, ale takú, čo rada objavuje nové vône, zvuky a príbehy. Keď sa ostatné dážďovky večer ukladali do svojich tichých komôr a spokojne si šepkali, Dorotka často iba ležala a počúvala.
Počúvala bubnovanie dažďa. Kvapky dopadajúce na zem zneli ako vzdialené bubnovanie „dum-dum-dum“. Počúvala, ako sa niekde vyššie v pôde prekotúľal kamienok. A najradšej počúvala, keď sa ku nim zhora občas dostali zvláštne zvuky – jemné šušťanie, cvrčanie, a dokonca aj tlmené „fúú“, keď vietor pohladil trávu.
„Ako asi vyzerá ten svet hore?“ pýtala sa Dorotka sama seba, keď sa jej do nosa dostala vôňa čerstvej trávy. „Aká je tá… modrá obloha? A slnko? Je naozaj také teplé, ako hovoria kvety?“
Jedného rána, keď bola zem príjemne vlhká, Dorotka sa odhodlala a opatrne sa preplazila do veľkej spoločnej siene – miesta, kde sa dážďovky stretávali a rozprávali si novinky. Sedela tam aj dážďovka Berta, staršia a múdra, ktorá poznala každý korienok v okolí. A vedľa nej sa krútila dážďovka Brunko, čo bol silný pracant a rád sa chválil, koľko chodbičiek už vyhĺbil.
„Dorotka,“ prehovorila Berta, keď si všimla jej iskrivé očká, „zasa premýšľaš o svete tam hore?“
Dorotka sa nadýchla vône pôdy, aby mala odvahu. „Áno. Chcem to vidieť. Chcem spoznať svet.“
Brunko okamžite zavrtel telom, až sa zrnká hliny roztriasli. „Svet je tu! Pod zemou! Bezpečný a vlhký. Hore je sucho, vtáky, topánky a… a všelijaké veci, čo dupú.“
„A slnko,“ dodala Berta tichšie. „Slnko vie byť pekné… ale aj nebezpečné. My potrebujeme vlhko, Dorotka. Bez neho telo vysychá.“
„Ale ja ho chcem aspoň raz vidieť,“ šepkala Dorotka. „Len na chvíľku. Sľubujem, že budem opatrná.“
Ostatné dážďovky začali naraz šuškať.
„Zablúdiš!“
„Zoberie ťa vták!“
„Zasekneš sa v praskline!“
Dorotka sa však cítila, akoby jej v telíčku poskakovali malé iskričky odhodlania. Pod zemou to bolo krásne a domácke, ale ona túžila po tom jednom obraze – po kúsku modrej oblohy. A tak, keď sa všetci vrátili do svojich chodbičiek a zem bola pokojná, Dorotka sa vydala k miestu, kde cítila najviac sviežeho vzduchu. Tam, kdesi nad ňou, musela byť zem tenšia. Tam hore bol povrch.
Plazila sa pomaly, opatrne, aby si neodrela telíčko o ostrý kamienok. Pôda bola mäkká a vlhká, a Dorotka cítila, ako jej každé zrniečko hladká boky. Nad hlavou jej občas zapraskal tenký korienok, ako keď niekto potichu zlomí suchú paličku.
A potom sa to stalo. Zrazu sa zem pred ňou rozjasnila. Nie svetlom lampy, nie odrazom kvapky, ale skutočným svetlom. Dorotka sa natiahla ešte o kúsok… a jej hlavička vykukla von.
„Jéj…“ vydýchla.
Nad ňou bola obloha – obrovská, otvorená, hladká ako modrý hodváb. A na nej sa pomaly plavili biele obláčiky, ako keby niekto rozhádzal vatové chumáčiky. A slnko! Slnko svietilo tak jasne, že Dorotka mala pocit, že aj vzduch okolo neho spieva. Bolo teplé, mäkké, akoby ju niekto prikryl teplou dekou.
„Tak toto je ono,“ zašepkala Dorotka. „Modrá obloha.“
Okolo nej šumela tráva – zelené steblá sa kývali a jemne cinkali o seba. Vo vzduchu voňalo všetko naraz: sladké kvety, čerstvá zem, trošku prachu z cestičky a aj niečo medové, čo prichádzalo od neďalekej ďateliny. Dorotka sa plazila ďalej. Jej telíčko sa ešte stále lesklo vlhkosťou z podzemia, a tak sa jej išlo celkom dobre. Lenže povrch bol iný: miestami hrboľatý, miestami suchší. Každé stebielko trávy bolo pre ňu ako vysoký strom.
Kým sa obzerala po okolitom svete, začula rýchle „tik-tik-tik“, akoby niekto klopal drobnými paličkami. Z trávy vybehol mravec. Bol čierny, lesklý, s tykadlami, ktoré sa stále hýbali, akoby nimi čuchal aj premýšľal naraz. Na chrbte niesol malý omrvinkový poklad.
„Haló!“ zavolal mravec dôležito. „Kto si ty? A prečo si na mojej trase?“
Dorotka sa trochu zľakla, ale hneď si spomenula, že sem prišla spoznávať svet. „Ja som Dorotka. Dážďovka. Prišla som sa pozrieť na oblohu.“
Mravec sa zastavil a naklonil hlavičku. „Oblohu? Hm! Ja väčšinou pozerám na zem. Aby som nezakopol. Volám sa Mravček Miro. Musím odniesť omrvinku domov. V mravenisku ma už čakajú.“
„Je to ďaleko?“ spýtala sa Dorotka so záujmom.
Miro sa napol, akoby chcel ukázať, aký je silný. „Pre mňa nie. Ja som vytrvalý. Keď je cesta dlhá, rozdelím si ju na malé kúsky. Krok za krokom.“
Dorotke sa to páčilo. „To je pekné. Ja dnes robím tiež krok za krokom.“
Miro sa usmial „Len pozor na sucho. Ty vyzeráš… mäkko. Ja mám tvrdý kabátik. Ty nie.“
„Budem opatrná,“ sľúbila Dorotka.
A Miro už uháňal ďalej, tikajúcimi nožičkami, až sa stratil medzi steblami.
Dorotka pokračovala, opatrne sa plazila popri kúsku machu, ktorý voňal ako les po daždi. V machu sa držali maličké kvapky – priezračné ako sklenené guličky. Dorotka sa o jednu jemne obtrela a cítila, ako ju príjemne osviežila.
„Mmm… to je dobré,“ povedala spokojne.
Vtom začula tichý šuchot. Nie rýchly ako u mravca, ale pomalý, mäkký, akoby niekto hladil list. Na veľkom zelenom liste sedela húsenica. Bola žltozelená, s jemnými prúžkami, a na chrbte mala drobné chĺpky, ktoré sa ligotali v slnku. Hryzla do listu tak sústredene, že si ani nevšimla prichádzajúceho hosťa.
„Dobrý deň,“ ozvala sa Dorotka.
Húsenica zdvihla hlavu. Mala veľké, zvedavé očká a tvár, ktorá vyzerala stále trochu prekvapene. „Dobrý deň! Ja som Húsenica Helga. A ty?“
„Dorotka. Dážďovka. Prišla som spoznať svet.“
Helga sa potešila. „Svet je výborný! Najmä listy. Tento chutí ako… ako zelené jablko.“
Dorotka sa zasmiala. „A ty sa nebojíš?“
Helga na chvíľu prestala chrúmať. „Niekedy sa bojím. Keď priletí vták a tieň zrazu zakryje všetko. Ale mám svoj sen. Raz budem motýľ. A vtedy uvidím svet zhora.“
Dorotke sa rozbúchalo srdiečko z tej predstavy. „To musí byť nádherné.“
„Je,“ povedala Helga ticho. „A vieš čo? Keď máš svoj sen, pomáha ti vydržať aj chvíle, keď je to ťažké.“
Dorotka prikývla. Jej sen bol jednoduchý: vidieť modrú oblohu a slnko. A už ho žila.
Lenže slnko svietilo stále viac. Tráva šumela, cvrčky hrali svoje „cvrk-cvrk“, a vzduch začal byť teplejší… až príliš teplý.
Dorotka si najskôr všimla, že jej telíčko už nie je také lesklé. Bolo akési… matné. Potom cítila zvláštne pnutie, akoby mala na sebe príliš tesný kabátik, hoci žiadny nemala.
„Hm…“ zašepkala. „To nie je dobré.“
Pokúsila sa ísť rýchlejšie, nájsť tieň pod listom alebo pod kameňom. Ale slnko sa opieralo do zeme a vlhkosť, ktorú si priniesla z podzemia, sa pomaly strácala.
„Dorotka?“ ozvala sa Helga z listu, keď si všimla, že dážďovka spomalila. „Si v poriadku?“
„Ja… ja asi… schnem“ Dorotke sa ťažko rozprávalo. Nechcela sa báť, ale teraz ju strach štuchol do boku ako ostrá palička. „Potrebujem… vlhko.“
Helga sa pozrela okolo. „Je tu tieň… tam pri tom strome!“ ukázala smerom, kde sa črtala široká tmavšia plocha. „Skús tam.“
Dorotka sa pokúsila. Plazila sa, kúsok po kúsku, ale slnko jej akoby držalo telíčko na mieste. Každý pohyb bol ťažší. Predstavovala si svoje podzemné chodbičky, chladné a bezpečné, a zrazu jej bolo ľúto, že neposlúchla Bertu.
„Ja to nezvládnem,“ šepkala, a jej hlas bol už len veľmi tichučký.
Ležala na suchej hline pri tráve. Svet okolo bol stále krásny – modrý, zelený, svetlý – ale Dorotka cítila, ako sa jej krása vzďaľuje, lebo jej dochádzala sila. A práve vtedy sa ozvali kroky. Nie dupot, ktorý by zničil všetko, ale ľahké, detské kroky: „ťap-ťap-ťap“.
Dorotka zacítila tieň. Veľký tieň, ktorý jej na chvíľu uľavil, ako keď niekto zhasne príliš silné svetlo. Nad ňou sa objavila tvár dievčatka. Malo svetlé vlasy zopnuté sponkou a na lícach malé bodky od slnka. V očiach mala zvedavosť, ale aj láskavosť.
Volala sa Alicka.
„Jéj, dážďovka,“ povedala potichu, aby Dorotku nevyľakala. „Ty si asi zablúdila, však?“
Alicka si kľakla do trávy. Zblízka Dorotka cítila vôňu dievčatkinej ruky – trochu mydla a trochu malinovej šťavy. Alicka mala prsty teplé, ale nie horúce.
„Neboj sa,“ šepkala Alicka. „Pomôžem ti.“
Jemne, naozaj jemnučko, Alicka podsunula pod Dorotku kúsok vlhkého lístka, aby ju nemusela zdvíhať priamo. Dorotkino telíčko sa len slabo pohlo, ale cítila, že sa deje niečo dobré – že sa jej niekto snaží pomôcť. Alicka ju opatrne preniesla pár krokov ďalej, tam, kde rástla hustejšia tráva a kde sa rozprestieral veľký tieň starého javora. Jeho kmeň bol drsný, s ryhami ako vrásky múdreho obra, a listy hore šepkali: „ššš-ššš“, akoby uspávali celý dvor.
Pod javorom bola zem chladnejšia. V tráve sa držali kvapôčky, ktoré sa neleskli od slnka, ale od ticha. Alicka Dorotku položila do najvlhšieho miesta, do mäkkej trávy, kde sa pôda lepila na lístok ako kakaový prášok na prst. Dorotka pocítila úľavu okamžite. Vlhko sa dotklo jej telíčka a bolo to, akoby sa napila. Jej koža sa znovu jemne zaleskla. Mohla dýchať ľahšie.
„Tak,“ povedala Alicka spokojne. „Tu budeš v bezpečí. V tieni. A keď príde večer, môžeš sa vrátiť domov.“
Dorotka sa už nevládala hýbať, ale vnútri cítila teplé poďakovanie. Keby vedela rozprávať ľudskou rečou, povedala by: „Ďakujem, Alicka. Zachránila si ma.“
Alicka ešte chvíľu pozerala, či je Dorotka v poriadku. Potom sa usmiala a potichu odišla, aby ju nerušila. V tieni javora to bolo ako v príjemnej izbičke. Tráva šumela jemne, akoby rozprávala uspávanku. Z diaľky bolo počuť Mirka, ako niekde organizuje mravce: „Sem, tam, rýchlo!“ A Helga si na liste chrúmala svoje „chrup-chrup“, spokojná, že Dorotka je zachránená.
Dorotka ležala v mäkkom vlhku a premýšľala. Videla modrú oblohu. Cítila slnko. Spoznala mravca, ktorý sa nevzdáva, a húsenicu, ktorá sníva o krídlach. A naučila sa niečo dôležité: že odvaha je krásna, ale najlepšia odvaha je tá, ktorá myslí aj na bezpečie. A že pomoc môže prísť z miesta, kde ju vôbec nečakáš – napríklad z malých láskavých rúk.
Keď sa večer zmenil na súmrak a slnko už nehrialo tak silno, Dorotka zacítila, ako pôda znovu dýcha vlhkosťou. Pomaly, veľmi pomaly, sa začala presúvať bližšie k miestu, kde bola jej chodbička domov.
„Zajtra im to poviem,“ pomyslela si. „Berte aj Brunkovi. Poviem im pravdu. Že svet hore je nádherný… a že je dobré ísť doň s rozumom. A že niekedy stačí tieň javora a dobré srdce Alicky.“
A potom Dorotka zavrela svoje očká, pritúlila sa k vlhkej zemi a nechala sa ukolísať šepotom trávy. Pod javorom bolo pokojne. A v tom pokoji sa zaspáva najlepšie.
Zaujímavé informácie pre deti
