Túto rozprávku si môžete aj vypočuť…
Bol raz jeden dedko, ktorý žil na malej samote pri lese. Chodil síce už trochu vykrivený, ale mal stále dobrú náladu a v očiach šibalskú iskru. A práve tie oči, ktoré už veľa videli, boli príčinou jeho častých návštev neďalekej dediny. Dedko totiž miloval trh a všetkých ľudí, ktorých tam stretával.
Bol pekný slnečný deň a dedko sa už nemohol dočkať. Obliekol si čisté nohavice, zo starých topánok vytriasol kamienky a vydal sa na cestu do dediny. Po ceste stretol skunka, ktorý sa dedka zľakol a rovno na neho frkol svoj páchnuci sprej.
„No čo už, aspoň bude dnes zábava,“ zasmial sa dedko a išiel ďalej páchnuci ako hnojisko.
Keď prišiel do dediny, hneď si to namieril k predavačke vajec. Na večeru si chcel spraviť fajný chlebík vo vajci. Vzduchom sa ale tiahol zvláštny smrad. Ľudia naokolo pozerali na deda nepekným pohľadom. Deduško sa snažil zachrániť situáciu.
„Pani Kačenka, tie vaše sliepky zniesli nejaké smradľavé vajcia. Čím ich to kŕmite?“ Predavačka len prevrátila oči a pokrútila hlavou. Dobre vedela, odkiaľ ten nepríjemný puch prichádza. Dedo radšej len mávol rukou a šiel ďalej. O chlebíku vo vajíčku si mohol nechať len snívať.
U mäsiara to bolo podobné: „Jožo, tak ty dnes budeš mať poriadnu návštevu líšok! Veď to mäso cítiť ďaleko do lesa,“ vykríkol dedo hneď ako prišiel k mäsiarovi Jožovi, aby prekryl, že ten pach ide od neho. Mäsiar sa najprv zamračil, ale čoskoro sa rozosmial spolu s ostatnými. „Tie líšky zožerú skôr vás dedo,“ ešte stále s úsmevom na perách hovoril mäsiar, ktorý vedel, čo je vo veci.
Dedko nepochodil ani u mäsiara, a tak sa rozhodol, že si dá aspoň pohár dobrého vínka. No aj tu musel maskovať nepríjemnú vôňu šíriacu sa okolo neho. „Janko, Janko, cítim, že ti prekyslo to hrozno v sude. Nože nalej za pohár bieleho.“
„Kým ste neprišli dedo, hrozno bolo v poriadku. A skysnutého vám veru nenalejem. Ešte by vám zle prišlo,“ bránil sa vinár Jano.
Dedko vyšiel na prázdno aj u vinára, a tak sa radšej pobral domov. Cestou sa usmieval popod fúz, akýže to bol pekný deň na trhu!
Nasledujúce ráno sa dedko zobudil s novým elánom. Včerajší deň na trhu síce nevyšiel podľa jeho plánov, ale dnes to bude určite lepšie.
Po raňajkách si obliekol čisté, vyvoňané oblečenie, aby bolo všetkým jasné, že ten pach včera nešiel od neho, a vydal sa do dediny. Tentoraz na ceste stretol kŕdeľ husí. Keď sa k nim priblížil, husi začali trepať krídlami, behať a lietať okolo deda.
„Všetko je v poriadku, nič necítim,“ kontroloval svoju čistotu dedo, keď už husi obišiel.
No keď konečne prišiel na trh, všetci sa pri pohľade na neho išli od smiechu popukať. Dedo si obzeral topánky, nohavice aj slušácky kabátik. Ale nenašiel nič, prečo by sa mu mali všetci smiať.
„Deduško, ty dnes vyzeráš skutočne skvele! Tie pierka vo vlasoch ti veľmi pristanú,“ prihovorila sa mu malá Anička.
„To som sa tak vyparádil, aby som sa ti zapáčil, Anička,“ zasmial sa dedko zo srdca a hneď vyštartoval s ďalším vtipom: „Aspoň budem mať čo ponúknuť pani Kačenke, keď jej sliepky nebudú mať žiadne perie. Aby jej po dvore holé nebehali.“
„Dedo, oberiem vám tie pierka z hlavy, nech sa vám ľudia nesmejú,“ ozval sa pán richtár prechádzajúci okolo.
„A to zase nie. Na ozdoby na svojej hlave som hrdý. A som rád, že sa ľudia smejú. Veď to je ako liek,“ odpovedal mu dedo, ktorý celý deň prechodil po trhu aj s husími pierkami na hlave. Napokon si nazbieral všetky svoje nákupy a za vtipkovania ľudí naokolo sa pobral domov.
Ďalšie ráno bolo upršané a pochmúrne. Dedko sa však rozhodol, že trocha dažďa mu v ceste na trh nezabráni. Obliekol si svoj starý pršiplášť, obul gumáky a vybral sa na ďalšie svoje dobrodružstvo.
Nedostal sa ďaleko, keď pri potoku mu do cesty vošla prekážka. Z potoka sa vylievala voda priamo na chodníček a dedko ju musel obchádzať po tráve. Šiel opatrne, mokrá tráva bola šmykľavá. Prekážku už takmer obišiel, keď v tom šup – ležal celý v blate!
„Včera som bol za hus a dnes budem za žabu,“ zasmial sa dedko sám pre seba a po vyslobodení sa z kaluže, zamieril ďalej. Kdeže, pršiplášť už čistý rozhodne nebol, ani zablatených topánok si nevšímal. Veď na trhu si určite všetci budú myslieť, že to tak má byť.
Keď konečne dorazil do dediny, všetci sa na neho dívali s rozžiarenými očami. Dedko len kývol a zahundral: „Len pozerajte. To je najnovšia móda. Aj v Paríži ju nosia veľkí páni.“
„To skôr potkany v kanáloch sa tak obliekajú a nie páni,“ s rehotom reagoval starý pekár. No nestihol sa dosmiať a dedko po ňom hodil kus blata. Jeho biela pekárenská zástera bola celá dofŕkaná.
„Teraz si aj ty ako veľký pán,“ smial sa dedo a spolu s ním všetci naokolo.
Odrazu spoza rohu priletela ďalšia dávka blata a trafila mäsiara Joža rovno do čela. Ten neváhal, zohol sa po blato aj on a rozotrel ho po tvári malej Aničke. Netrvalo dlho a blatom sa ohadzovala celá dedina. Richtár chcel situáciu upokojiť, ale len čo otvoril ústa, už aj v nich mal kus páchnuceho blata. Blatová bitka trvala dlho. A keby nezapadlo slnko, trvala by asi do dnes.
Keď už bola tma, dedo ako vždy s humorom zahlásil: „No vidíte, v tej tme ani nevidíte, že sme všetci od blata.“
Ľudia sa zasmiali a šťastní sa pobrali domov. Dedko spokojný, aký bláznivý deň opäť prežil na trhu, namieril si to rovno do postele. A celú noc myslel na to, čo na trhu zažije zajtra…
