Na konci sveta, kde sa lúky vlnia ako zelené more a vietor šepká do trávy staré piesne, žil pastier menom Cliff Young. Nebol už najmladší – mal tvár plnú vrások ako mapa, oči dobré a veselé. Montérky, ktoré nosil, si pamätali stovky rán a večerov. Býval na veľkom statku vo Viktórii so svojou maminkou a bratom. Neboli bohatí. Nemali ani trblietavé traktory, ani rýchle kone. Ale mali pracovité ruky, pevné srdcia a… gumáky.
Cliff gumáky miloval. Keď bol malý, naučil sa v nich behať za kravičkami. Cup, cup – dup, dup! Gumáky mu spievali vlastnú melódiu, keď so smiechom naháňal stádo cez mláky a kopce. Namiesto hodiniek sledoval slnko, namiesto cesty z dlažby mal chodníčky vyšľapané vetrom a dažďom. A každý deň sa naučil ešte o krôčik viac. Naučil sa ako vydržať a ísť ďalej.
Raz, keď už mal Cliff šedivé vlasy a všetci ho oslovovali dedko, dorazila na statok zvláštna novina. V rádiu povedali, že sa chystá ultramaratón – veľmi, veľmi dlhý beh zo Sydney do Melbourne. A nielen taký obyčajný – meral až 875 kilometrov! Ľudia sa čudovali, krútili hlavami a rozmýšľali, kto to zvládne.
Cliff sedel pri stole, popíjal teplé mlieko a pozeral na svoje gumáky pri dverách. „Cup, cup – dup, dup,“ pripomenuli mu, koľko krokov už v živote urobil.
„Mami,“ povedal potichu, „skúsim to.“
„Ty?“ zasmiala sa maminka a pohladila ho po ruke. „Veď ty si dedko a máš len svoje montérky a gumáky.“
„Práve preto,“ usmial sa Cliff. „Toto sú moje najlepšie topánky a môj najlepší tréning bol každý deň na poli.“
A tak sa jedného skorého rána ocitol na štarte v Sydney. Všade boli mladí bežci v lesklých teniskách a športových tričkách, s číslami pripnutými špendlíkmi a úsmevmi ako z reklamy. Okolo nich pobehovali novinári, cvakali fotoaparáty a písali poznámky. A medzi nimi stál dedko v montérkach a gumákoch. Bez svojej protézy – zúbky nechal doma v pohári, aby mu pri behu neškrípali. Vyzeral trochu ako zabudnutý pastier, čo sa zatúlal z lúky do mesta.
„To je stávka?“ šepkali si organizátori. „Alebo vtip?“ uštipačne dodávali novinári.
„Nezabehne ani po roh ulice,“ smiali sa niektorí pretekári.
Cliff si to však nevšímal. Pohladil rukou drsný šev na montérkach, chytil svoj starý klobúk, zakýval maminke, ktorá mu do vrecka vopchala keksík pre šťastie, a postavil sa do posledného radu. Keď zaznel štartovací výstrel, všetci vyleteli dopredu ako šíp. A dedko? Ten sa vydal svojim gumákovým krokom: cup, cup – dup, dup. Pomaličky, bez naháňania. Ako keď ideš rýchlo na autobus, ale ešte stíhaš mávať kamarátom.
Prvý deň pretekov slnečné lúče silno rozpaľovali cesty, ktoré sa vinuli popri nízkych domoch. Pri niektorých sa mihali tváre divákov povzbudzujúcich pretekárov. Mladí bežci bežali, bežali, bežali… a večer, po osemnástich hodinách, si líhali spať. Koľko sladkých snov mali prichystaných!
Ako všetci predpovedali, Cliff bol posledný. Ďaleko za ostatnými. Keď ho na konci jednej dedinky zastihla tma, sadol si na okraj cesty, zjedol keksík od maminky a napil sa vody. Keď sa pozrel na oblohu, zazdalo samu, že hviezdy na neho žmurkli. „No čo, gumáky?“ spýtal sa s úsmevom. Gumáky odpovedali: „Cup, cup – dup, dup.“ A tak sa postavil a bežal ďalej.
V noci, keď mesto zaspalo a aj cesty si vzali pauzu od hluku, Cliff cupital. Mesiac mu ukazoval cestu, sova mu cez krídla posielala tiché „Húú, húú, len bež ďalej“ a vietor mu hladil líca. Keď ostatní spali, Cliff sa posúval. Nie rýchlo, nie hlasno, ale stále.
Ráno prebiehal okolo prvých bežcov, ktorí sa práve prebúdzali, naťahovali stuhnuté svaly a hľadali svoje tenisky. Zodvihli obočie. „Ako… ako si sem došiel?“ pýtali sa.
„Cup, cup – dup, dup,“ usmial sa a bežal ďalej.
Druhý deň prišiel dážď. Kvapky bubnovali do cesty, striekali na montérky a gumáky tancovali v mlákach. Cliff sa schúlil do svojho klobúka a nechal nohy spievať. Potom vyšlo slnko a rozpálilo asfalt. Bolo horúco ako v rúre. Cliff mal dlhé nohavice, lebo mu lekár kedysi povedal, aby si chránil pokožku pred ostrým slnkom. Potil sa, tvár mu horela, ale gumáky si ďalej pospevovali. Keď prišla noc, nespal. Keď prišlo ráno, stále bežal.
„Nemáš pľuzgiere?“ pýtali sa ho novinári, keď si to všimli.
„Mám, ako každý,“ povedal. „Ale kým neskončila pesnička, tancujem ďalej.“
Tretí deň sa už o ňom šepkalo. „Ten dedko z farmy, čo nikdy nespí!“ „Ten v gumákoch, čo mu mesiac svieti ako lampáš!“ Ľudia prestali krútiť hlavami a začali tlieskať. Dávali mu poháre vody, na domoch sa objavili nápisy: „Bež, Cliff!“ – „Poď, dedko, poď!“ A on pokračoval stále rovnakým krokom, pomaličky, bez prestávky. Keď ostatní na chvíľu zaspali, Cliff sa potichu posunul pred nich.
Štvrtý deň už nebol počuť žiadny smiech. Každý bol v úžase. Kamery ho sprevádzali, reportéri s mikrofónmi sa predbiehali s otázkami. Všetci chceli vedieť o dedovi v montérkach a gumákoch viac.
Cliff mal unavené nohy, ramená, chrbát. Na zaprášenej tvári so slaným potom jemne žmurkali nevyspaté oči. Ale ešte vždy mal kúsok keksíka v srdci a mamin hlas v ušiach: „Ešte jeden krok, syn môj.“ A tak si povedal: „Ešte jeden.“ A po ňom ďalší. A ešte jeden.
Piaty deň sa mesto Melbourne pripravovalo na veľkú chvíľu. V cieli čakalo päťtisíc ľudí. Deti držali balóny, dospelí fotoaparáty, staré mamy slnečníky, starí otcovia klobúky. A z diaľky sa blížila postava v montérkach a gumákoch. Cup, cup – dup, dup. Nie rýchlo, ale isto. Ako starý vlak, čo nikdy nemešká.
Keď Cliff preťal cieľovú čiaru, ozval sa potlesk, aký mesto ešte nepočulo. Trvalo mu to päť dní, pätnásť hodín a štyri minúty. Druhého porazil o desať hodín a starý rekord rozbil o celé dva dni. Pred pár dňami z neho mali žart, dnes bol národným hrdinom.
„Ako ste to dokázali?“ tlačili sa okolo neho novinári.
Cliff sa poškrabal pod klobúkom a usmial sa na kameru, v ktorej sa mihli aj jeho gumáky. „Neviem bežať rýchlo. Ale viem ísť stále. Keď si unavený, dáš si ešte jeden malý krok. A potom ešte jeden. A tak sa dlhá cesta mení na kopu krátkych krokov.“
Od toho dňa sa mnohí bežci začali učiť behu, ktorý je ako pesnička gumákov. Nie rýchla a hlučná, ale vytrvalá a jemná. Rozkladali si sily a spoznali, že niekedy je dôležitejšie ísť pomalšie, ale bez prestávky. A nielen v športe – aj v škole, doma, pri všetkých malých aj veľkých úlohách. Lebo cesta za úspechom nie je šprint. Je to maratón. Niekedy aj ultramaratón.
Keď sa večer na statku znova zdvihol vánok a tráva si šepkala najnovšie príbehy, maminka položila pred Cliffa teplú polievku. Bratovi v tej chvíli napadlo: „Počúvaj, Cliff, neskúsime zajtra beh až k rieke?“ Gumáky sa na prahu usmiali: „Cup, cup – dup, dup.“ Lebo vedeli, že každý príbeh sa začína prvým krokom. A každý sen sa splní, keď mu dáš čas, trpezlivosť a trocha odhodlania.
Poznámka pre zvedavých: Táto rozprávka je inšpirovaná skutočným príbehom Cliffa Younga, pastiera a bežca, ktorý v roku 1983 vyhral 875-kilometrový beh zo Sydney do Melbourne tak, že bežal pomaly, ale bez prestávky.
Zaujímavé informácie pre deti
