
Volal sa Samko a mal šesť rokov. Býval v malom domčeku so svojimi rodičmi a staršou sestrou Katkou. Samkova izba bola na poschodí a jej okno smerovalo do zadnej časti záhrady, kde rástla stará košatá hruška. Strom bol už veľmi starý a jeho hrubé pokrútené konáre vytvárali vo večernom svetle čudné tiene na stene Samkovej izby.
Samko bol veselý chlapec, rád sa hral s autíčkami a s loptou. Chodil do škôlky, kde mal veľa kamarátov. Najradšej mal však chvíľky, keď sa mohol túliť k mame a spoločne čítať rozprávky. Vždy sa na ne tešil, lebo miloval príbehy o princeznách, drakoch a šašoch. Jedna vec ho ale veľmi trápila – bál sa tmy. Každý večer, keď si mal ľahnúť do postele, ten strach sa mu zahryzol do srdiečka. Mal pocit, akoby sa po izbe pohybovali všelijaké tiene a strašidlá. Mnohokrát si predstavoval, že spoza skrine vybehne nejaký čudný tieň, alebo že sa pod posteľou skrýva strašidlo.
Mama mu vždy prišla zaželať dobrú noc. Prečítala mu krátku rozprávku, dala mu pusu na čelo a ubezpečila ho, že v izbe žiadne strašidlo nie je. Dokonca nechávala malú lampičku s jemným teplým svetlom zapnutú na nočnom stolíku pri Samkovej posteli. No Samko si aj tak nevedel pomôcť. Keď sa mama vzdialila, v izbe nastalo ticho, občas vrzla doska na podlahe či klopkali konáre hrušky o sklo okna, a on sa začal triasť.
Rodičia o Samkovom strachu vedeli a každý deň sa snažili nájsť spôsob, ako mu pomôcť. Otec s ním cez víkend sedával v izbe pri zhasnutom svetle, rozprával mu vtipné príbehy a ukazoval na tiene, ktoré vrhalo svetlo mesiaca. Snažil sa mu vysvetliť, že je to len hra svetla a tieňov, a že z tohto zdanlivo strašidelného obrazu sa môže stať akýkoľvek vtipný tvar – napríklad silueta srnky, lietadla či dokonca veľkej mačky.
Samkova staršia sestra Katka bola veľmi bystrá a zábavná. Všimla si, ako sa Samko trápi, a tak mu navrhla malé dobrodružstvo. Jedného popoludnia prišla za ním s baterkou a povedala: „Poď, Samko, zahráme sa na prieskumníkov!“
Chvíľu pobehovali po dome, svietili baterkou na steny, nábytok a hľadali rôzne tvary. Zhasli svetlo na chodbe a schválne skúmali, čo všetko dokáže svetelný lúč. Neskôr večer, keď už bolo šero, Katka presvedčila Samka, aby vstúpil do svojej izby len s baterkou. Spoločne svietili na staré konáre hrušky vonku za oknom a sledovali, že žiadne strašidlo sa nezjaví. Konáre hrušky sú predsa len konáre – a môžu sa aj zábavne pohupovať, keď zafúka vietor.
O pár dní prišli na návštevu starí rodičia. Dedo bol kedysi tesár a vedel vyrezávať z dreva najrozličnejšie figúrky. V jeho rukách ožívali vtáčiky, srnky, malé bábky aj zvláštne fantastické bytosti. Keď sa dopočul o Samkovom strachu, rozhodol sa mu vyrezať dreveného anjelika s lucerničkou.
„Nech ťa stráži, kým spíš,“ povedal dedo a podal Samkovi vyrezanú postavičku, ktorá sa dala postaviť na parapet okna. „Tento anjelik ukáže tme, že sa jej nebojíš. Keď si ľahneš do postele, pozri sa naňho. Uvidíš, že ťa bude chrániť.“
Samko si anjelika hneď obľúbil. Postavil ho na okno a večer ho s láskou pozdravil, ako keby bol skutočnou postavou z rozprávky, ktorá pri ňom bdie. Bolo mu aspoň o niečo ľahšie, keď stlačil vypínač na malej lampičke. Aj keď v izbe bola stále tma, mal pocit, že nie je sám.
Raz v noci sa Samko prebudil, pretože vonku silno pršalo a hruška v záhrade sa vo vetre hrozivo nakláňala. Konáre narážali do okna a dážď bubnoval na strechu. Chlapec sa vystrašene posadil a privinul si perinu. Už-už chcel utekať za mamou, no potom si spomenul na anjelika na okne. Svetlo malej lampičky sa odrážalo od lucerničky, ktorú anjelik držal a vytváralo pokojný žltkastý bod.
„On je tu so mnou,“ zašepkal Samko sám pre seba. „Nepustí sem nič zlé.“
Zrazu sa cítil odvážnejšie. Pomaly spustil nohy z postele a pristúpil k oknu. Vietor ešte stále lomcoval konármi hrušky, ale teraz ich Samko vnímal inak. Viditeľné kmitanie a šuchot lístia si predstavil ako tanec stromu, ktorým hruška zdraví spánok. A tieň, čo sa ešte pred pár dňami zdal strašidelný, mu teraz pripadal ako zábavná silueta veľkej chobotnice z jeho obľúbenej rozprávky.
„To je len príroda,“ pomyslel si, „nič strašidelné.“
Od toho večera Samko postupne naberal odvahu. Večer si pred spaním ešte raz poobzeral všetky tiene, ktoré v izbe našiel, a predstavoval si, že sú to priatelia z iného sveta – napríklad tieň lietajúceho draka alebo dvoch zvedavých mačiek. Zapáčilo sa mu, že si môže sám vymýšľať nové a nové príbehy. Postupne si začal užívať to, že pred spaním môže premeniť svoju izbu na miesto plné fantázie.
Čoraz menej potreboval ubezpečovanie od rodičov a čoraz viac sa mu darilo zaspávať samému. Lampičku síce ešte nejaký čas nechával zapnutú, ale tá už nebola jeho záchranným lanom, skôr mu slúžila ako malý kamarát, ktorý príjemne osvetľoval dreveného anjelika. A keď sa ráno zobudil, bol na seba pyšný, že sa mu podarilo tú ťažkú noc zvládnuť sám.
Samko sa tak nakoniec zbavil strachu z tmy. Pomohol mu k tomu láskavý prístup celej rodiny. Ich ubezpečenie, že tma nie je nepriateľ. A tiež jeho vlastná predstavivosť, vďaka ktorej dokázal v strašidelných tieňoch vidieť zábavné tvary či múdre bytosti s mocou ochrániť ho. A tak, keď opäť sadol večer do postele a zhasol lampu, už necítil v žalúdku ten trpký pocit strachu, ale radostné chvenie, ako keď sa tešíte na novú rozprávku.
A presne tak to v živote býva: niekedy sa niečoho bojíme, ale keď pochopíme, čo za tým naozaj je, zrazu sa to premení na niečo priateľské – možno aj na ďalší milý príbeh.