V jednej veľkej továrni na hračky, kde od rána do večera cinkali skrutky, bzučali pásy a blikalo množstvo malých svetielok, žil malý robot menom Riki. Bol šikovný, mal lesklé plechové ruky, guľaté očká a na hrudi mal malé dvierka, pod ktorými sa ukrývalo niečo celkom výnimočné.
Srdce.
Nebolo z mäsa a kostí ako ľudské. Bolo to malé, teplé, zlatisté svetielko, ktoré v ňom ticho žiarilo. Vďaka nemu Riki cítil to, čo ostatné roboty nepoznali. Vedel sa radovať, keď počul detský smiech za múrmi továrne. Vedel zosmutnieť, keď videl odchádzať krabice plné hračiek a sám zostával stále tam. A večer, keď všetky stroje stíchli, vedel aj snívať.
Riki sníval o jednom jedinom. Že raz nájde miesto, kde ho budú mať radi takého, aký je. Nie ako stroj. Nie ako nepodarený výrobok. Ale ako priateľa.
Ostatné roboty mu nerozumeli. Chodili rovno, hovorili krátko a presne.
„Robot má pracovať,“ vravel strážny robot B-12.
„Robot nesníva,“ dodával upratovací robot K-7.
„Robot necíti,“ zaznelo vždy, keď sa Riki zahľadel von malým oknom na nočné mesto.
Lenže Riki cítil. A práve preto vedel, že v továrni nezostane navždy.
Jedného večera, keď továrňu zaliala mäkká modrá tma a strážne roboty začali svoju nočnú obchôdzku, Riki si všimol niečo zvláštne. Na páse pri baliarni ležal veľký plyšový medveď určený do výkladu obchodu. Mal hebké hnedé uši, červenú mašľu a na bruchu visačku: Mesto hračiek, Hlavná ulica.
Rikimu sa rozžiarilo srdce.
„Ak sa dostanem do tej krabice, dostanem sa von,“ zašepkal si.
Vedieť to bolo jedna vec. Urobiť to druhá.
Keď sa priblížil k baliarni, zastavil ho B-12.
„Kam ideš?“
Riki rýchlo sklonil hlavu. „Kontrola skrutiek pri baliacom páse.“
B-12 naňho uprene pozrel svojimi studenými očami. „Nemáš pridelenú kontrolu.“
Riki cítil, ako sa mu v hrudi roztriaslo zlaté svetielko. Vtedy si však všimol malý pokazený vláčik na podlahe. Rýchlo ho zdvihol a podal strážnemu robotovi.
„Tento kus zostal mimo pásu. Chcem ho vrátiť do výroby.“
B-12 sa na chvíľu zamyslel. Pokazené hračky boli v továrni dôležitejšie než čokoľvek iné. Ustúpil.
„Pokračuj.“
Riki sa ticho poďakoval a ponáhľal sa ďalej. Pri baliarni vliezol za obrovského plyšového medveďa práve vo chvíli, keď mechanické ramená spúšťali krabicu. Schúlil sa mu za chrbát, zadržal dych a o sekundu už bolo všade okolo neho šero, kartón a jemná vôňa nových hračiek.
Krabica sa pohla. Riki cestoval dlho. Najprv hrkotajúcim vozíkom, potom autom, ktoré sa kolísalo po meste. Keď sa konečne všetko zastavilo, počul zvonček nad dverami a hlasy ľudí. Dostal sa von z továrne.
No ešte nebol voľný. Keď obchod večer zatvorili, zamestnanci nechali niekoľko krabíc pri zadnom vchode. Jedna zostala pootvorená. Riki opatrne vykukol, vysunul sa von a prvýkrát v živote uvidel mesto naozaj zblízka. Lampy žiarili ako hviezdy na zemi. Vo vzduchu voňali pečené gaštany a dážď. Všetko bolo nádherné.
Ale Riki bol unavený, zaprášený a trochu hrdzavý z dlhej cesty. Sadol si k lavičke neďaleko malého parku a sklonil hlavu.
„Možno som sa mýlil,“ zašepkal smutne. „Možno pre mňa nikde niet miesta.“
Vtom začul jemné kroky. Pred ním stál chlapec v modrej bunde a s veľkým šálom okolo krku. Mal milé oči a v rukách niesol kúsok chleba pre holuby. Keď zbadal Rikiho, prekvapene zastal.
„Jéj… ty si robot?“ spýtal sa ticho.
Riki nesmelo prikývol.
Chlapec si k nemu kľakol. „Si celý špinavý. A máš smutné oči.“
Nikto nikdy predtým nepovedal, že Riki má smutné oči.
„Volám sa Tomáš,“ usmial sa chlapec. „A ty?“
„Riki,“ zašepkal robot.
Tomáš sa usmial ešte viac, akoby práve našiel niečo vzácne. „Pôjdeš ku mne domov, Riki?“
Riki sa skoro rozplakal od radosti. Keby roboty plakali, po lícach by mu určite stekali malé teplé slzy.
Tomáš ho vzal opatrne domov. Položil ho na stôl, priniesol misku s teplou vodou, mäkkú handričku a malú kefku. Jemne z neho zmyl prach, vyčistil mu škáry medzi skrutkami a vyleštil mu očká, až sa znovu rozžiarili. Potom mu kvapol olej na kolienka, aby ho neboleli pri chôdzi, a okolo krku mu uviazal krásnu zelenú stužku.
„Tak,“ povedal spokojne. „Teraz vyzeráš úžasne.“
Riki sa pozrel do zrkadla. Naozaj. Ale ešte krajšie než jeho vyleštený kov bolo to, čo cítil vo vnútri. Teplo. Pokoj. Lásku.
Od toho dňa už nikdy nebol sám. Tomáš sa s ním hrával, rozprával sa s ním, brával ho na prechádzky do mesta aj do parku a každý večer mu poprial dobrú noc, akoby bol najvzácnejšou bytosťou na svete.
A Riki konečne pochopil, že jeho srdce nebolo chybou. Bolo darom.
Našiel miesto, o ktorom tak dlho sníval. Miesto, kde ho mali radi presne takého, aký bol. A jeho malé zlaté svetielko na hrudi žiarilo od tej chvíle ešte jasnejšie než kedykoľvek predtým. Lebo keď niekto nájde domov, jeho srdce to spozná ako prvé.
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
Zaujímavé informácie pre deti
