Bola raz jedna malá usmievavá dievčinka menom Ema, ktorá bývala v útulnom domčeku so zelenými okenicami na okraji dediny. Ema mala husté gaštanové vlasy a žiarivé modré oči, ktoré sa nezbedne zaleskli zakaždým, keď premýšľala nad nejakým šibalstvom. Jej dom stál uprostred zasneženej krajiny: husté smreky a brezy sa predháňali v tom, kto má na konároch viac bieleho poprašku, a špička strechy sa ligotala od čerstvého snehu, ktorý napadol len pred jedným dňom.
Blížili sa Vianoce a Ema bola nedočkavejšia ako kedykoľvek predtým. Už týždne si starostlivo kreslila svoj zoznam darčekov – od bábiky, čo vie mrkať a plakať, až po veľké puzzle s rozprávkovým zámkom, novú stavebnicu, kývajúceho plyšového soba a dokonca aj sadu nažehľovačiek na oblečenie s veselými obrázkami zvieratiek. Jej zoznam bol dlhý. Boli na ňom snáď všetky hračky, ktoré si kedy vedela predstaviť. Každý večer si ho pred spaním prezrela a tajomne dúfala, že pod stromčekom nájde naozaj všetko, čo si vysnívala.
Napokon prišiel Štedrý večer. Ich domovom sa niesla vôňa medovníkov a škorice, a rodina spoločne ozdobila stromček. Guľky sa blyšťali, svetielka žmurkali ako hviezdy a pod voňavými vetvami sa čoskoro objavila kopa zabalených darčekov v pestrých baliacich papieroch. Ema celá rozžiarená otvárala jeden balíček za druhým. Bola tu bábika s mrkajúcimi očami – hurá! Bolo tu aj puzzle a plyšový sob – aká radosť! Ale, akýsi zvláštny pocit ju trošku poškrabal na srdci, keď hľadala ďalšie darčeky a zistila, že niektoré z jej želaní sa do výberu nedostali.
Do ticha, keď už papier šušťal menej a smiech nenapĺňal celú izbu, podišla k Eme jej babička. Mala jemné vrásky od úsmevu a na sebe ružový sveter, čo si sama uplietla pred pár zimami. V ruke držala malú krabičku, starostlivo zabalenú v tradičnej látke so zajačikmi. „Ema, to je darček odo mňa,“ pousmiala sa babička a podala jej balíček.
Ema ho trochu rozčarovane rozbalila. Vo vnútri ležali krásne, mäkké, ručne pletené rukavice – s bielym snehovým vzorom a jemnou červenou líniou. Ema pofrflala: „Ale ja som si takéto rukavice neželala…“ a odložila ich nabok. Jej maličkú dušičku ťažil smútok, lebo naozaj túžila po tých hračkách, ktoré pod stromčekom nenašla.
Babička si k nej prisadla a jemne ju pohladila po vlasoch. „Vieš, Ema, z týchto rukavíc môže byť oveľa väčšia radosť, než si teraz myslíš. Vyrobila som ich s láskou, každý steh ku stehu, aby ti boli teplé a mohli ti priniesť niečo výnimočné. Možno zatiaľ nevieš, čo s nimi, ale určite raz zistíš.“
Nasledujúce dni sa Ema trápila. Aj keď vonku snežilo, ona len občas vykukla z okna so smutným pohľadom na deti, ktoré sa radovali medzi škrípotom sánok a výbuchmi smiechu. Jedného rána však zapleskalo jej srdiečko – kamarátky ju volali na sánkovačku, a ona sa rozhodla ísť. Zobrala si teplú bundu, čiapku, šál, no rukavice od babičky nechala doma.
Deti šantili na malom kopčeku, kde sa sánky rozbiehali ako blesk a po snehu sa kĺzali ako malé drevené formule. Všade fúkal studený vietor, ktorý deťom do líc vtieral mrazivú ružovosť. Snehuliaci vyrastali ako kúzelné bytosti zo snehu a po vzduchu lietali snehové gule. Ema znovu pocítila sviatočnú radosť, až kým si nevšimla Sama – chlapca zo susedstva. Samo mal oblečené staré topánky a na hlave ušanku. Ale jeho ruky boli holé a v zmrznutých prstoch neprirodzene šúchal sneh. Neustále si do nich fúkal teplý dych, aby ich aspoň trošku zahrial.
Deti sa veselo naháňali, no Samo stál bokom a Ema videla smútok v jeho očiach. Pripomenulo jej to vlastný pocit sklamania z darčekov – a pred očami jej vyvstala milá babičkina tvár, keď jej vysvetľovala, že rukavice majú svoje poslanie. Ema chvíľku váhala, spomínala si na tú nesplnenú túžbu po množstve hračiek, ale teplo z babičkinej rozpravy jej pomohlo rozpoznať, čo je správne. Ponáhľala sa domov.
Babička stála práve pri okne, keď Ema vbehla do haly. Vytiahla rukavice a zababušila ich do vrecka. Potom sa rozbehla späť na kopček, kde pristúpila k Samovi. „Samo, tu máš. Sú nové, mäkké a určite ti zahrejú ruky,“ šepla. Samo sa najprv zahanbil, potom jeho oči zažiarili šťastím. Rukavice si natiahol a rýchlo ich zovrel vo svojich dlaniach. „Ďakujem, Ema! Sú nádherné!“ vykríkol. Jeho radosť bola obrovská, hneď sa pustil do hry a bol medzi deťmi najveselší.
V tej chvíli sa v Eme rozhostilo teplo – akési zvláštne, krásne, akoby jej práve niekto daroval zlatý poklad. Zistila, že najväčšia radosť neprichádza z toho, čo dostane, ale keď môže niečo dať niekomu, kto to naozaj potrebuje. Jej zoznam s darčekmi už nebol dôležitý. Vedela, že práve v tomto okamihu zažila čaro Vianoc. Uvedomila si, aké dôležité je byť láskavý, štedrý a rozdávať úsmev druhým.
A odvtedy boli Vianoce pre Emu nie len o darčekoch, ale najmä o tom, ako môže rozdávať radosť. Nie len Samovi, ale aj babičke a všetkým, na ktorých jej záleží. A tie rukavice – tie sa napokon stali jej najvzácnejším darčekom, hoci pôvodne o tom nevedela.
