V zasneženom lese sa ráno blyští každý konárik. Slnko sa prediera cez biele chumáče snehu a na zemi sa lesknú trblietavé kryštáliky. Zajko Uško vystrčí hlavu z nory, natiahne dlhé ušká a započúva sa do ticha. Počuje len jemné škrípanie snehu pod vlastnými labkami, keď sa pomaly hopká k okraju lesa.
Pri potoku už sedí Veverička Ryška a čistí si huňatý chvostík od snehových vločiek. Vôňa ihličia je všade okolo, ako keď sa otvorí krabička s lesným čajom. Veverička zrazu zdvihne hlavu, lebo z diaľky počuť veselé hlasy. Smerom k dedine kráčajú ľudia a každý nesie v náručí zelený stromček.
„Pozri, Uško, nesú si stromčeky!“ zvolá Ryška a vyskočí na nízku borovicu. Zajko sa postaví na zadné labky, sneh mu chladí bruško a fúziky sa mu trasú od zvedavosti. Stromčeky sa ligocú od malých kúskov snehu a pri každom kroku sa z nich sype biely prach.
„Načo asi tie stromčeky majú?“ spýta sa tíško Uško.
Pomalým krokom sa k nim pridá ešte trochu rozospatý Medveď Brumčo. Srsť má posypanú snehom, a keď dýchne, z papuľky mu vidno malý obláčik pary.
„Prečo ste takí napätí?“ zamrmle a sadne si na veľký balvan. Ryška mu ukáže labkou na cestu a všetci traja mlčky sledujú, ako posledný človek mizne za kopcom.
Večer sa les ponorí do modrastého šera a na nebi sa rozsvietia prvé hviezdy. Z diaľky, od dediny, sem dolieha tlmené zvonenie rolničiek a tiché spevy. Vôňa dymu z komínov sa mieša s vôňou ihličia a snehu, ktorý chladí nosy všetkým trom.
„Poďme sa pozrieť bližšie,“ navrhne Uško, „ale len po okraj lúky.“
Na okraji lesa vidia prvé domčeky. V oknách svieti teplé žlté svetlo a v každom je za sklom vidieť ozdobený stromček. Niektoré majú farebné guľky, iné zlaté stužky, a na niektorých sa ligocú malé svetielka ako hviezdičky.
„Jééj, aké krásne!“ zašepká Ryška, až sa jej chvostík nadšene zatrasie.
„Aj ja by som chcela taký stromček,“ povie Uško a v očiach sa mu zaleskne túžba.
Cestou späť lesom je ticho. Iba sneh mäkko vŕzga pod labkami.
„Myslíte, že aj my môžeme mať vlastný stromček?“ odváži sa spýtať Uško. Brumčo si zamyslene poškriabe bradu, na ktorej mu visí malý cencúľ.
„Prečo by nie? Les je náš domov, tu musíme nájsť všetko, čo potrebujeme,“ povie pomaly, ale iste.
V strede lesa stojí malá jedlička, štíhla a zelená aj pod vrstvou snehu. Okolo nej je mäkký koberec machu, ktorý aj cez zimu vonia zemitou vôňou. Zajko sa okolo nej niekoľkokrát prebehne, až sa zvíri sneh.
„Táto bude naša!“ vykríkne radostne. Ryška súhlasne prikývne a chvostom zmetie zo spodných konárikov sneh.
Zvieratká sa pustia do práce. Veverička Ryška šikovne preskakuje z kríka na krík a zbiera červené šípky, ktoré visia na tenkých vetvičkách. Šípky sú tvrdé a studené, trochu pichajú do labiek, ale krásne žiaria na bielom snehu. Uško nachádza šišky pod smrekmi a nosí ich v náručí, až mu z nich na srsti zostáva jemný lepkavý živicový pach. Brumčo opatrne odlamuje tenké cencúle z konárov, ktoré pri každom dotyku jemne zacinkajú.
Keď sa vrátia k jedličke, začnú ju zdobiť. Šípky vešajú na tie najnižšie vetvičky, aby na ne Uško dočiahol. Šišky ukladajú vyššie, ako malé hnedé zvončeky. Cencúle zavesia na konce konárikov, kde sa vo svetle mesiaca trblietajú ako sklenené prúžky. Machom vyložia zem okolo stromčeka, takže to vyzerá ako mäkký zelený koberec.
„Ale ľudia majú aj darčeky pod stromčekom,“ zamyslí sa Uško a pozrie na holý priestor pod jedličkou. V tej chvíli ho niečo napadne a rýchlo odhopká preč. Po chvíli sa vráti s kôpkou sladkej mrkvy, ktorá ešte vonia po jesennej hline.
„Toto je z mojej skrýše,“ povie trochu nesmelo, „môžeme sa o ňu podeliť.“
Ryška sa usmeje a beží do dutiny svojho stromu. Keď sa vráti, nesie v labkách zopár lesklých orechov. Škrupinky sú chladné a hladké, jemne klopkajú jedna o druhú.
„Toto sú moje najlepšie orechy, ale s radosťou ich zjem s vami,“ usmeje sa.
Brumčo sa pomaly zdvihne, odíde k svojej jaskynke a donesie hrudu sladkého medu v kuse starej kôry.
„Môžeme si ho rozdeliť na malinké kúsky, nech vystačí pre všetkých,“ povie a položí med opatrne pod stromček.
Keď je všetko hotové, posadia sa okolo stromčeka. Sneh okolo nich je mäkký a tichý, len niekde v diaľke zapraská vetvička. Nad hlavami im svietia hviezdy a ich vlastný stromček sa v mesačnom svetle ligoce cencúľmi, červenými šípkami a hnedými šiškami.
„Máme ten najkrajší stromček na svete,“ šepne Uško a zahryzne sa orecha, ktorý si vymenil s Ryškou za mrkvu.
Strávia spolu dlhý zimný večer. Rozprávajú si príhody z leta, spomínajú na teplé dni a na vôňu lúčnych kvetov. Každý ochutná z mrkvy, orechov aj medu a delia sa spravodlivo, až majú všetky brušká príjemne plné. V lese je pokoj, iba jedlička potichu šuští svojimi vetvami, akoby sa usmievala.
Keď sa napokon rozchádzajú do svojich úkrytov, ešte raz sa obzrú na stromček. V tme jemne žiari od cencúľov a bieleho snehu, akoby mal svoje vlastné malé svetielka. Uško, Ryška aj Brumčo zaspávajú s teplým pocitom pri srdiečku. Vedia, že na Vianoce nie je najdôležitejší stromček ani ozdoby, ale to, že sú spolu a dokážu sa podeliť o to, čo majú. Lebo Vianoce sú najkrajšie vtedy, keď sa delíme a sme spolu, aj keď sme každý iný.
Zaujímavé informácie pre deti
