Bola tmavá a chladná decembrová noc, keď sa na Severnom póle spustil ten najväčší zhon. Santa Claus stál v strede svojej dielne, oblečený vo svojom červenom kabáte, a držal si hlavu v dlaniach. Škriatkovia behali sem a tam s darčekmi, no času bolo málo a detí priveľa. Santa si povzdychol.
„Toľko detí, toľko darčekov a tak málo času,“ mrmlal si. „Nestíham to všetko sám!“
Tu sa pri Santovi zastavil malý škriatok Tino, ktorého ryšavé vlasy trčali všetkými smermi, a keď sa usmial, drobné pehy sa mu ligotali ako drobučké hviezdičky. Tino bol veľmi šikovný pri balení darčekov, ale jeho odvaha bola… nuž, veľmi malá.
„Tino,“ oslovil ho Santa s nádejou v hlase, „potrebujem tvoju pomoc. Musíš mi pomôcť rozdať darčeky deťom.“
Tinove oči sa rozšírili hrôzou. On? Malý, nesmelý škriatok, ktorý celý rok len pomáha pri výrobe hračiek v dielni? Ako by mohol lietať po celom svete a rozdávať darčeky?
„Ja? Ale… ale ja to nezvládnem! Čo ak darčeky popletiem? Alebo čo ak nestihnem všetky rozdať? Santa, to je príliš veľká úloha na malého škriatka!“
Santa ho však potľapkal po ramene. „Verím ti, Tino. Deti čakajú na svoje darčeky, a ak mi nepomôžeš, niektoré ich nedostanú včas.“
Než sa Tino stihol poriadne spamätať, priskočil k nemu Brmbolec, jeden zo Santových sobov. Tento sob bol vždy veselý, a keď niekde bolo potrebné pomôcť, vždy tam bol. „Neboj sa, Tino! Budem ťa voziť. Spolu to zvládneme!“
Tino sa ešte chvíľu obával, ale keď sa vyšvihol na Brmbolcov chrbát a chytil sa za jeho mäkkú srsť, zrazu sa mu zdal svet z výšky menej desivý. Brmbolcove zvončeky na postroji jemne cinkali, keď vzlietli do mrazivej vianočnej noci. Pod nimi sa mihali zasnežené strechy, rozsvietené okná, čarovné mestá a dediny.
„Prvá zastávka!“ zvolal Brmbolec, keď pristávali pri útulnom domčeku s komínom, z ktorého vychádzal dym s vôňou brezového dreva.
Tino vytiahol zo svojho vreca darčeky, opatrne sa prešmykol komínom a ocitol sa v obývačke plnej vianočných ozdôb. Stromček žiaril všetkými farbami, miestnosťou sa šírila vôňa medovníkov a všade bolo ticho. Malý škriatok opatrne položil darčeky pod stromček, narovnal ich, aby vyzerali dokonale. Cítil pri tom obrovskú radosť. Naposledy sa pozrel, či je všetko tak, ako má byť a vrátil sa k Brmbolcovi.
„Hotovo!“ usmial sa škriatok.
„Aké to bolo?“ spýtal sa ho sob.
„Bolo to…,“ zamyslel sa Tino, „…bolo to magické.“
S úsmevom vzlietli, aby darčekmi potešili ďalšie deti. Cesta pokračovala, dom za domom. Niekde boli malé chalúpky s jednoduchým stromčekom, inde obrovské vily s veľkolepou výzdobou. Tino však všetkým deťom priniesol rovnakú radosť. Pomáhal mu Brmbolec, ktorý ho povzbudzoval: „Ešte pár domov, Tino! Už sme skoro hotoví!“
Najväčšou výzvou bola malá dedinka na vrchole zasneženého kopca, kde bola hustá hmla a vietor fúkal tak silno, že Tino musel pevne držať darčeky, aby ich vietor neodniesol. „Spolu to zvládneme!“ kričal Brmbolec cez vietor. Vďaka spolupráci a odhodlaniu to naozaj dokázali.
Keď doručili posledný darček, vrátili sa na Severný pól. Tino si myslel, že mu od únavy odpadnú nohy. Ale keď zbadal Santa Clausa, ktorý mu išiel v ústrety s obrovským úsmevom, všetka únava zmizla.
„Tino, ty si to dokázal!“ povedal Santa a objal škriatka. „Všetky deti dostali svoje darčeky včas. Som na teba nesmierne hrdý!“
Škriatok sa začervenal, no v jeho očiach sa odrážala radosť. „Naozaj? Pomohol som?“
„Pomohol si viac, ako si myslíš,“ dodal Brmbolec a štuchol ho do boku.
Od tej noci už Tino nikdy nepochyboval o svojich schopnostiach. A vždy, keď sa blížili Vianoce, bol prvý, kto sa ponúkol Santovi na pomoc. Lebo vedel, že so správnymi priateľmi a trochou odvahy dokáže úplne všetko.
