Dávid a Hugo boli dvaja bratia, ktorí sa radi zabávali. Bolo medzi nimi silné puto, ktoré nemohol nikto rozbiť. Vždy stáli pri sebe. Milovali nové dobrodružstvá a tie najväčšie zažívali počas letných prázdnin. Boli to riadni výmysleníci. Navyše, ich zmysel pre humor bol bezkonkurenčný. Vždy sa smiali a ich nákazlivý smiech stačil na to, aby každému rozjasnil deň.
Jedno leto sa ich rodičia rozhodli poslať k babičke na vidiek. Dávid a Hugo boli nadšení.Tešili sa, že budú spoznávať krajinu, a že si to tam bez rodičov poriadne užijú.
Keď dorazili do domu starej mamy, privítala ich vrúcnymi objatiami a bozkami. Bola nadšená, že ich tam má. Predsa len bývali veľmi ďaleko a videla ich len pár krát do roka. O to viac bola šťastná, že tentokrát k nej prišli vnuci skoro na celé letné prázdniny.
Hneď na druhý deň sa Dávid a Hugo rozhodli preskúmať neďaleké lesy a hľadať huby na polievku. Ich babička robila najlepšiu hubovú polievku na svete. Viac ako hľadaniu húb sa chlapci venovali behaniu, skákaniu a šanteniu. Nenašli ešte ani jeden hríb.
„Dnes budeme asi bez hubovej polievky,“ utrúsil popod nos Dávid, keď v tom zakopol o kameň a spadol do kopy lístia. Hugo si nemohol pomôcť a vybuchol od smiechu nad bratovým nešťastím.
„To nie je vtipné, Hugo,“ povedal Dávid a zdvihol sa. „Mohol som si ublížiť.“
„Prepáč, brácho,“ povedal Hugo a stále sa smial. „Ale musíš uznať, že to bolo celkom vtipné.“
„Čo je to v tom lístí?“ začudovane sa Dávid pozeral n akopu lístia, do ktorej pred chvíľou spadol.
„Veď to je krásny hríb,“ zakričal Hugo.
Chlapci si mysleli, že toto je najlepší spôsob hľadania húb. A tak behali po lese, skákali do lístia a do obeda mal košík plný húb.
Na ďalší deň ich babička zobrala k neďalekému jazeru na ryby. Chlapci nikdy predtým na rybách neboli. Boli nadšení, že sa to môžu naučiť. Babička im všetko vysvetlila a ukázala a po chvíli už vedeli priviazať háčik a nahodiť vlasec. Museli už len trpezlivo čakať, kedy nejaká ryba zaberie.
Netrvalo dlho, keď sa Hugov plavák celý ponoril pod vodu. Neskúsený Hugo trhol udicou tak silno, že ryba vyskočila z vody a pristála mu rovno na tvári.
„Daj to dole! Daj to dole!“ kričal Hugo a mával pritom okolo seba rukami.
Dávid sa neubránil smiechu nad touto komickou situáciou. „Drž sa, Hugo,“ povedal a stále so smiechom sa mu snažil pomôcť. Po niekoľkých minútach boja, keď sa ryba zošmykla z Hugovej tváre pod jeho tričko a cez nohavice prešla až do čižmy, sa im podarilo dostať rybu von. Obaja vybuchli do smiechu a ich stará mama sa nemohla nepridať.
Ako dni plynuli, Dávid a Hugo sa naďalej skvele bavili. Chodili na túry, skúmali staré opustené budovy a dokonca si vyskúšali varenie. V kuchyni narobili obrovský neporiadok, no babičke to nevadilo.
Ich pobyt u babičky na vidieku sa blížil ku koncu. Chceli tu zanechať niečo, čo by využili aj o rok. Preto sa rozhodli postaviť si v lese dom na strome. Strávili hodiny zbieraním konárov a budovaním konštrukcie. Keď konečne skončili, vliezli dovnútra a obdivovali svoju prácu. V tom začuli hlasné praskanie.
Dom na strome sa zrútil a Dávid s Hugom sa zrútili na zem.
„Au!“ Hugo zastonal a pošúchal si hlavu.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Dávid a snažil sa nesmiať.
„Áno, som v poriadku,“ odpovedal Hugo a stále si šúchal hlavu. „Ale toto nebolo súčasťou plánu.“
Babička bola znepokojená, keď videla, ako dvaja chlapci krívali späť do domu. No keď jej povedali, čo sa stalo, neubránila sa smiechu.
„Vy dvaja ste teda majstri,“ povedala a pokrútila hlavou. „Poďte, pomôžem vám domček na strome postaviť.“
Babička vzala chlapcov do drevárky, kde na vozík naložili dosky, náradie a klince. V lese pri strome mal každý svoju úlohu. Babička nakreslila plánik domčeka, podľa ktorého Hugo rozmeral všetky dosky a Dávid ich napílil. Nakoniec všetci spolu pribíjali jednu dosku ku druhej a k večeru bol domček hotový. Chýbal už len rebrík, po ktorom mohli k nemu vyliezť. Pozbierali teda hrubé konáre, ktoré boli na rebrík ideálne. O chvíľu už všetci traja sedeli v domčeku a pochutnávali si na večeri, ktorú babička vzala so sebou.
Prázdniny boli na konci a chlapci sa museli vrátiť domov. So slzami v očiach ale aj so šibalskými úsmevmi sa rozlúčili so svojou babičkou, s ktorou sa toľko nasmiali. Už cestou domov v autobuse si Dávid s Hugom robili plány na budúce prázdniny.
