Kedysi dávno, veľmi dávno, v zelenom údolí, kde rástli paprade vyššie než dospelý človek a cykasy rozkladali listy ako obrovské dáždniky, žil mladý dinosaurus Noro. Nebol to len taký obyčajný dinosaurus. Bol to ornitomímus. Štíhly, dlhonohý bežec s pružným chvostom, malou hlavou a očami bystrými ako ranné slniečko.
Noro bol rýchly. Keď sa rozbehol po mäkkej zemi pri rieke, vyzeral ako pierko, ktoré vietor unáša ponad trávu. Jeho dlhé nohy robili dup-dup-dup-dup! A kým ostatní dinosaurí kamaráti ešte len štartovali, Noro už bol pri prvom kopci.
Lenže Noro mal jednu veľkú starosť.
„Chcem vyhrať,“ opakoval si každý deň. „Nie len bežať dobre. Nie len zabaviť sa. Ja musím vyhrať!“
Jedného rána sa v údolí ozval hlas starého triceratopsa Truga, ktorý bol rozhodcom veľkých dinosaurích pretekov.
„Pozor, pozor! Dnes sa konajú Veľké preteky rýchlosti a šikovnosti! Beží sa cez Papradinový les, popri Bublajúcom jazierku, cez Kamenné brány a naspäť na Slnečnú lúku!“
Na štarte sa zišli dinosaury všetkých veľkostí. Bola tam malá Maiasaura Mia, ktorá vedela skákať ponad korene. Bol tam Ankylosaurus Bubo, pomalší, ale vytrvalý ako kameň. Prišiel aj mladý Parasaurolophus Pipo, ktorý mal na hlave krásny hrebeň a vedel povzbudzovať tak hlasno, až sa listy triasli.
Noro si ich premeral a povedal si:
„Vyhrať musím ja. Nech sa deje čokoľvek.“
Trugo zdvihol veľký list paprade.
„Tri, dva, jeden… štart!“
Všetci vybehli. Zem zadunela, vtáčiky vyleteli zo stromov a nad údolím sa rozľahol radostný krik. Noro vyštartoval najrýchlejšie. Vietor mu svišťal okolo uší a chvost držal rovno ako kormidlo. Lenže pri Papradinovom lese ho začala dobiehať Mia. Šikovne preskakovala korene a popadané konáre.
„Už ma skoro má!“ zľakol sa Noro.
Vtedy mu napadlo niečo zvláštne. Niečo, čo sa na pretekoch nerobí. Chvostom švihol do veľkej paprade, ohol ju až k zemi a pustil. Papraď vystrelila priamo proti Mii, ktorá musela prudko zastaviť, aby sa v nej nezamotala.
„Prepáč!“ zakričal Noro, ale nepočkal. Bežal ďalej.
Pri Bublajúcom jazierku sa nachádzal druhý úsek pretekov. Súťažiaci mali prebehnúť po plochých kameňoch bez toho, aby stúpili do vody. Pipo skákal za Norom a bol stále bližšie. Noro zbadal úzku skratku, ktorou sa bežať nesmelo. Bola označená dvoma červenými kameňmi.
„Len kúsok,“ zašepkal si. „Nikto si nevšimne.“
A tak prebehol poza jazierko kratšou cestičkou. Ušetril veľa krokov a Pipa nechal ďaleko za sebou.
Pretekáry sa postupne dostali ku Kamenným bránam. Tam mali preniesť tri hladké kamene z jednej brány na druhú. Naraz mohli prenášať len jeden kameň. Noro sa ponáhľal tak veľmi, že jeden kameň si vzal do rúk, druhý posúval chvostom a tretí silným kopom odkopol až k druhej bráne.
„Hotovo!“ vykríkol, hoci tým porušil pravidlá.
Na poslednej lúke pred cieľom zbadal Buba. Ankylosaurus síce nebol rýchly, ale celý čas kráčal poctivo a pokojne. Práve pomáhal Mii, ktorá sa potkla o koreň a trochu si narazila nožičku.
Noro ich predbehol.
„Kto pomáha, prehráva,“ pomyslel si a hneď sa za tú myšlienku trochu zahanbil. Ale len trochu, lebo cieľ už bol blízko. Pretrhol cieľovú pásku z lián a víťazne vyskočil do vzduchu.
„Vyhral som! Vyhral som! Som najrýchlejší a najšikovnejší dinosaurus v celom údolí!“
Na chvíľu zavládlo ticho. Noro čakal potlesk. Čakal jasot. Čakal, že mu kamaráti donesú veniec zo žltých kvetov.
Ale nikto netlieskal. Mia sedela pri kraji lúky a Pipo jej podával list naplnený vodou. Bubo stál vedľa nej a ticho sa usmieval. Ostatné dinosaury si šepkali. Nie nahnevane, skôr smutne.
Trugo pomaly prišiel k Norovi.
„Noro,“ povedal hlbokým hlasom, „všetci videli, čo sa stalo. Papraď pred Miou. Zakázaná skratka. Odkopnuté kamene. A keď Mia potrebovala pomoc, bežal si ďalej.“
Norovi ovisol chvost. Zrazu mu víťazná páska na zemi nepripadala ako sláva, ale ako zamotaná liana okolo srdca.
„Ale… ja som chcel len vyhrať,“ zamrmlal.
„Vyhrať môže byť krásne,“ povedal Trugo. „Ale iba vtedy, keď je víťazstvo čisté. Inak zostaneš v cieli sám.“
Noro sa pozrel na kamarátov. Nikto sa naňho neusmieval tak ako ráno. A vtedy pochopil, že najhoršie nebolo to, že podvádzal. Najhoršie bolo, že kvôli víťazstvu zabudol na kamarátstvo.
Pomaly podišiel k Mii.
„Mia, prepáč, že som ti zhodil papraď do cesty.“
Potom sa otočil k Pipovi.
„Pipo, prepáč, že som si skrátil trať.“
Napokon sklonil hlavu pred všetkými.
„A prepáčte mi, že som sa tváril ako víťaz, hoci som nepretekal férovo. Nezaslúžim si výhru. Vzdávam sa jej.“
Na lúke bolo chvíľu ticho. Potom Bubo prikývol.
„Každý môže urobiť chybu,“ povedal. „Dôležité je, či ju napraví.“
Trugo vzal kvetinový veniec a položil ho doprostred lúky.
„Dnes nebude veniec patriť najrýchlejšiemu,“ vyhlásil. „Bude patriť všetkým, ktorí pretekali poctivo a pomáhali si.“
A tak si dinosaury sadli do kruhu. Mia sa už usmievala, Pipo zahral veselý tón na svojom hrebeni a Bubo rozdelil sladké plody, ktoré niesol v košíku z listov.
Noro sedel medzi nimi. Nevyhral preteky, ale získal niečo oveľa dôležitejšie. Odvahu priznať chybu a kamarátov, ktorí mu dali druhú šancu.
Od toho dňa behával Noro stále rýchlo. Ale keď niekto spadol, zastavil. Keď bol označený chodník, neodbočil. A keď prehral, vedel sa smiať. Pretože pochopil, že najkrajšie víťazstvo nie je to, pri ktorom stojíš v cieli prvý, ale to, pri ktorom sa môžeš svojim kamarátom pozrieť úprimne do očí.
Zaujímavé informácie pre deti
