V jednom malom mestečku žil Tomáš. Tento chlapec bol najväčší nezbedník v celej ulici. Mal rozstrapatené vlasy, iskry v očiach a kapsu plnú žuvačiek, z ktorých pri žuvaní robil obrovské bubliny. Tomáš mal rád dobrodružstvá a ešte viac mal rád, keď mohol objavovať neznáme miesta.
Jedného dňa, keď sa slnko schovávalo za tmavé mraky a vonku nebolo moc čo robiť, Tomáš dostal nápad. „Pôjdem preskúmať starý dom na kopci!“ povedal si. Ten dom bol opustený už roky a deti z mesta o ňom hovorili strašidelné príbehy. Ale Tomáš sa nebál ničoho. Možno len toho, že by mu mama zakázala jeho obľúbené koláčiky.
Dvere na starom dome zavŕzgali tak hlasno, že by to zobudilo aj medveďa v zime. „To bude zábava!“ zašepkal a vkĺzol dovnútra. V dome bolo šero a všade sa vznášali prachové častice, ktoré tancovali v lúčoch svetla prechádzajúceho cez rozbité okná.
Tomáš vystúpil po starých drevených schodoch do podkrovia. Tam našiel hromadu starých vecí: kufre plné ošúchaného oblečenia, staré knihy s obrázkami a dokonca aj hračky, ktoré vyzerali ako z inej doby. „Wow, tu je toho ale veľa!“ zvolal nadšene.
Medzi všetkými tými zvláštnymi pokladmi zazrel malý lesklý predmet. Bol to magnet, ktorý sa blyšťal napriek prachu. „Len starý magnet,“ povedal sklamane. „Načo mi bude?“ Bez rozmýšľania ho hodil do rohu, kde magnet s tlmeným buchnutím dopadol na podlahu.
Ale tento magnet nebol obyčajný. Bol živý a mal svoje city. „Tak ty ma len tak zahodíš?“ zamumlal urazene. „Ukážem ti, že so mnou sa takto nezaobchádza!“ A tak sa magnet rozhodol dať Tomášovi lekciu.
Keď sa chlapec obrátil, zrazu pocítil, ako sa na jeho chrbát niečo prilepilo. „Čo to je?“ zamrmlal a snažil sa to striasť. Boli to staré klince a kovové gombíky, ktoré k nemu začali lietať zo všetkých strán. „Pomóc!“ vykríkol a vybehol z podkrovia.
Bežal dole schodmi tak rýchlo, že skoro spadol. Ale čím rýchlejšie bežal, tým viac kovových predmetov sa na neho lepilo. Staré lyžičky, kľúče, dokonca aj hrdzavý budík. Vybehol z domu a vyplašene utekal ulicou. Deti, ktoré sa hrali vonku, sa na neho s údivom pozerali a začali sa smiať. „Pozrite, Tomáš je teraz chodiaci šrot!“ kričali a chichotali sa.
Tomáš sa cítil hrozne. „Musím ísť domov!“ pomyslel si a bežal ďalej. Ale problém sa zhoršil. Keď prebiehal okolo suseda, pritiahol na seba celý jeho kovový plot. Teraz vyzeral ako obrovská kovová guľa s nohami. „To snáď nie je pravda!“ zvolal zúfalo.
Keď konečne dorazil domov, vtrhol do kuchyne, kde mama umývala riady. „Mami, pomôž mi!“ kričal. Ale hneď ako vošiel, všetky príbory, hrnce a panvice preleteli z kuchynskej linky rovno na Tomášove telo. Mama na neho pozerala s otvorenými ústami. „Tomáš, čo si to zase vyviedol?“ spýtala sa neveriacky.
Otec akurát prišiel z dielne, a keď uvidel svojho syna pokrytého všetkými možnými kovovými vecami, nemohol uveriť vlastným očiam. „No teda, veď ty si ako veľký magnet,“ povedal a poškriabal sa na hlave.
Rodičia sa snažili Tomášovi pomôcť, ale nič nezaberalo. Všetky predmety boli na ňom uchytené prisilno a ani silný otec ich nedokázal z jeho tela odlepiť. Práve naopak, stále viac a viac kovových predmetov lietalo domom a končilo na Tomášovi. Bolo ich už toľko, že pod ich váhou nedokázal stáť na nohách a musel si sadnúť na stoličku. Smola, aj tá bol kovová a Tomáš sa nedokázal odlepiť už ani od nej. „Musíme niečo urobiť,“ povedala mama zúfalo.
„Poďme za naším múdrym susedom, pánom Mudrošom,“ navrhol otec. „Možno bude vedieť, čo s tým.“
Otec naložil syna aj so stoličkou do fúrika a vydali sa k susedovi. Pán Mudroš bol starý múdry muž s dlhými bielymi fúzmi a vždy mal pre deti nejakú radu alebo príbeh. Keď uvidel Tomáša, zasmial sa: „No, chlapče, vyzeráš ako chodiaci magnet!“
„To je ten problém!“ povedal Tomáš. „Neviem, čo sa deje!“
Pán Mudroš sa zamyslel a povedal: „Stalo sa to náhle? Nepostretol si dnes niečo zvláštne?“
Tomáš si spomenul na magnet v podkroví. „No, našiel som magnet a hodil som ho do rohu,“ priznal sa.
„Aha!“ zvolal pán Mudroš. „To bude ono! Musel si uraziť ten magnet. Niektoré veci majú svoje tajomstvá. Ak sa k nim nesprávaš pekne, môžu ti to vrátiť.“
„Čo mám robiť?“ spýtal sa Tomáš.
„Musíš nájsť ten magnet a ospravedlniť sa mu. Potom by čaro malo pominúť,“ vysvetlil pán Mudroš.
Tomášovi sa konečne podarilo vyskočiť na nohy a bez váhania sa rozbehol späť k starému domu. Bolo to ťažké, keďže na sebe stále nosil polovicu kuchyne a dielne, ale odhodlanie mu dodávalo silu. Keď dorazil do podkrovia, hľadal magnet. „Kde si, magnetík?“ volal.
Odrazu sa niečo v rohu zablyslo. Tomáš pristúpil k magnetu a povedal: „Prepáč, že som ťa hodil. Nemal som sa k tebe správať tak nepekne. Môžeme byť priatelia?“
Magnet sa zaleskol ešte viac a zrazu všetky kovové predmety z Tomáša odpadli. „Ospravedlnenie prijaté,“ zaznelo tichým hlasom, ktorý sa ozýval v podkroví.
Tomáš sa usmial. „Ďakujem!“ povedal a vzal magnet jemne do rúk. Odvtedy si Tomáš dával pozor, ako sa správa k veciam okolo seba. A magnet sa stal jeho obľúbenou hračkou, s ktorou robil rôzne pokusy a učil sa o tom, ako svet funguje.
A ak sa pýtate, či ešte niekedy priťahoval všetky kovové veci v okolí, tak nie. Ale vždy, keď išiel okolo pána Mudroša, ten na neho žmurkol a povedal: „Pamätaj, Tomáš, veci majú svoje tajomstvá.“
A Tomáš to dobre vedel. Lebo keď sa k veciam správame s úctou a láskou, môžu nám ukázať svoje kúzlo.
Zaujímavé informácie pre deti
