V jednej tichej zátoke pri morskom pobreží, kde sa vlny načahovali k piesku ako nežní obri, trávili dvaja bratranci, Samko a Marek, prázdniny so svojimi rodičmi. Bývali v domčeku neďaleko pobrežia, kde sa pestrofarebné rybárske loďky hojdali na hladine, a kde sa z reštaurácií šírila vôňa čerstvo upečených rýb.
Popoludní sa bratranci vždy chodili kúpať do mora a stavať hrady z piesku. Večer, keď sa slnko ponáralo do modrých vĺn a z neba pomaly mizla horúca žiara, Samko a Marek sedávali na drevenej verande, odkiaľ sledovali rozsvietené svetielka na obzore. Občas tam bolo vidno obrovské lode, ktoré sa v diaľke plavili do prístavu.
Neďaleko od miesta, kde si chlapci užívali dovolenkovú pohodu, sa týčili vysoké skaly. Slaná voda, ktorá do nich narážala, vytváralo mračná morskej peny. A celkom hore stál starý opustený maják. Už roky ho nikto nepoužíval, pretože na pobreží bol postavený nový, modernejší, bližšie k prístavu.
Jedného večera bratranci zbadali na vrchu starého majáka slabé svetielko, ktoré zablikalo a zhaslo. „Vidíš to, Marek?“ spýtal sa Samko, zatiaľ čo ukazoval prstom na vrch majáka. „Zdalo sa mi, že sa tam niečo pohlo.“
„Chceš tam ísť? Veď je už tma,“ váhavo sa opýtal Marek.
„No jasné!“ usmial sa Samko, „možno niekto potrebuje pomoc. Musíme to preskúmať!“
Na druhý deň večer sa chlapci dohodli, že sa vykradnú z izby, keď už všetci zaspia. Rodičom povedali, že si idú čítať na terasu. Lenže skutočný plán bol iný. Potichu vyšli von, prešmykli sa popri plote a namierili si to k chodníku, ktorý stúpal hore k majáku medzi skaliskami. Na tvárach cítili nárazy slaného morského vetra. Hučanie vĺn rozbíjajúcich sa o úbočie vytváralo strašidelnú atmosféru. Keď sa konečne dostali k majáku, zistili, že bol už poriadne ošarpaný časom. Tehly boli zčasti obrastené riasami, zhrdzavené dvere držala ťažká kladka.
Chlapci nazbierali odvahu, roztiahli vŕzgajúce dvere a vošli do vnútra. Bolo tam šero. Len cez malé praskliny videli úzky pásik mesačného svetla. Drevenými schodmi pokrytými hrubou vrstvou prachu vystúpali až na vrchol majáku. Všade bolo ticho, akoby sa budova dávno odmlčala. Len kde-tu zakvílil vietor.
Hore sa nachádzala okrúhla miestnosť s obrovským sklom. Odtiaľto kedysi maják vrhal mocný lúč sveta, aby varoval lode pred nebezpečnými skalami. A práve tu, medzi rozbitým nábytkom zahaleným pavučinami, stál… duch. Vyzeral ako priesvitná postava starého námorníka. Oblečenú mal starú vestu a na hlave námornícku čapicu. Jeho dlhá brada dorástla takmer k pásu.
„Och!“ vykríkol Samko a chytil Mareka za ruku. Telom im prešiel strach ako elektrina, no napriek tomu sa neobrátili na útek. Duch na oboch uprel priateľský pohľad: „Nič vám neurobím, chlapci, nemusíte sa ma báť,“ prehovoril. Jeho hlas znel láskavo a slabo, takmer ako vánok.
Marek sa opatrne nadýchol: „Kto… kto si?“
„Som kapitán Bartolomej. Patrím do dávneho sveta lodí a búrok. Kedysi som sa plavil na veľkej lodi, ktorá na týchto skalách stroskotala. Ja…“ na chvíľu sa duch odmlčal, „…ostal som tu ako strážca majáka. Snažím sa svietiť, aby už žiadna ďalšia loď nenarazila na nebezpečné skaly. Ale teraz už maják nesvieti a ja potrebujem pomoc.“
Samko a Marek sa rozhliadli okolo. Velikánska sklenená kupola bola rozbitá a staré železné zariadenie zvnútra bolo plné pavučín a hrdze. Kapitán Bartolomej zašepkal: „Blíži sa sem veľká loď plná ľudí. Ak včas nevyšlem varovné svetlo, posádka lode nebude vedieť, že sú tu útesy.“
„My ti pomôžeme, kapitán!“ vyhlásil Samko odhodlane, aj keď sa ešte trochu triasol od strachu. Marek tiež prikývol. „Povedz, čo máme spraviť?“
Duch im vysvetlil, že vo vnútri lampy sa kedysi nachádzalo zariadenie s veľkým zrkadlom a lampou na olej, ktoré sa točilo a vytváralo silný svetelný lúč. Vekom sa však všetky súčiastky uvoľnili, sklo prasklo a navyše došli zásoby oleja.
Chlapci začali hľadať potrebné časti. Zo starej truhlice vytiahli oprášenú lampu, v inom kúte našli prasknuté sklo. To vymeniť nedokázali – bolo príliš rozbité. Samko si však spomenul, že dole, niekoľko metrov pod majákom, zazreli staré odhodené hrubé sklo od okna. Rýchlo zišli schodmi, a hoci sa pri tom trocha zľakli sovy, ktorá tam húkala, sklo skutočne našli.
Keď ho vyniesli hore, opatrne ho vložili na miesto starého. Duch ticho plával vedľa nich a povzbudzoval ich. Ďalej bolo potrebné do lampy naliať olej. No zásoby boli dávno minuté. Marek si spomenul, že ich tatko má dole v apartmáne plechovku lampového oleja. Zvykol totiž svietiť starou lampou na terase.
„Rýchlo bežme!“ povedal Marek. Nadšení chlapci sa rozbehli úzkym schodiskom. Takmer nestíhali dýchať, ako sa ponáhľali do domu. Ako myšky sa vkradli dnu, zobrali plechovku s olejom a potichu zase vyšli von.
Kapitán Bartolomej s obdivom sledoval chlapcov ako behajú hore-dolu, no inak im pomôcť nevedel. Jeho ruky boli ako jemný závoj, ktorým by nedokázal takmer nič uchopiť. Chlapci naliali olej do starej lampy a Samko roztočil otočný strojček. Lampa trochu pukla, až sa všetci zľakli. No potom sa rozsvietila a začala sa pomaly otáčať.
Bolo to ako malý zázrak. Silný lúč ožiaril tmavú miestnosť. Svetlo sa odrazilo od nového skla. Vznikol tak svetelný kužeľ svietiaci doďaleka. A skutočne, na morskom horizonte sa objavila silueta veľkej lode. Plavila sa k skalnatému pobrežiu, no včas zbadala nový mocný majákový lúč a s obrovskou vďakou sa vyhla nebezpečným útesom.
Kapitán Bartolomej sa roztancoval vo vzduchu, lietal od steny k stene a nadšene kričal: „Zachránili ste tú loď! Ste veľmi statoční!“ Šťastne sa usmieval, akoby na chvíľu zabudol, že je duch.
Samko a Marek sa objali a vydýchli si. „Podarilo sa!“ jasali obaja. Nevedeli sa dočkať, ako ráno o svojom dobrodružstve porozprávajú rodičom.
Kapitán Bartolomej sa vzniesol k starej, popísanej truhlici v kúte. Pootvoril ju a vybral z nej dve veľké mušle. Vyzerali ako lesklé lastúry s mramorovým vzorom. „Vezmite si tieto mušle, chlapci. Vždy keď si k ním priložíte ucho, začujete šumenie mora a pripomeniete si dobrodružstvo, ktoré sme tu spolu zažili.“
Samko a Marek sa poďakovali, starostlivo si mušle schovali pod tričká. Chceli sa s kapitánom rozlúčiť, no on sa odrazu rozplynul v jemnom, mliečnom opare, akoby sa s nimi lúčil tak, ako to vedia len dobrí duchovia.
Nadránom už zase sedeli vo svojej izbe a jemne sa prikryli dekou, aby rodičia nič nespozorovali. V ušiach im však ešte stále doznievalo šumenie mora a škrípanie starého majáka. Vedeli, že na toto dobrodružstvo nikdy nezabudnú.
A tak sa skončil príbeh dvoch bratrancov, ktorých odvaha a dobré srdce pomohli rozsvietiť vežu starého majáka. Ten sa opäť stal spoľahlivým strážcom brehu, varujúcim lode pred nebezpečnými útesmi. A ak niekedy uvidíte dvoch chlapcov s veľkými mušľami, určite je to Samko a Marek, ktorí práve načúvajú šumu vĺn a s iskrami v očiach spomínajú na ducha kapitána Bartolomeja, ktorý im otvoril dvere do nového, tajomného dobrodružstva na starom majáku.
Zaujímavé informácie pre deti
