Túto rozprávku si môžete aj vypočuť…
Bol nádherný jesenný deň. Vzduch bol svieži, vietor jemne pofukoval a stromy sa obliekali do teplých odtieňov oranžovej, červenej a žltej farby. Na svahu malého kopca sa zišla skupinka detí z blízkej dedinky. Každé z nich držalo v rukách šarkana, ktorého si vlastnoručne vyrobili. Šarkany boli pestrofarebné, zdobené rôznymi stuhami a vzormi. No najväčší a najkrajší šarkan patril dvojčatám Eme a Adamovi. Celé dni ho starostlivo vyrábali z papiera, látky a konárikov. Bol jasne červený s dlhou zelenou stuhou, ktorá sa vznášala vo vetre ako dračí chvost.
Ema s Adamom vyšli na najvyššie miesto kopca, kde bol vietor najsilnejší. S nadšením vypustili svojho šarkana vysoko do oblakov a s úsmevom sledovali, ako stúpa čoraz vyššie a vyššie. Zdalo sa, že sa dotkne oblakov. Všetky deti s úžasom pozerali, ako ich veľký šarkan ladne tancoval na oblohe.
Zrazu sa však stalo niečo nečakané. Vietor napol svoje pľúca a zafúkal silnejšie. Šarkan, držiac sa len na tenkom špagáte, sa náhle odtrhol. Ema s Adamom vykríkli, keď ich milovaný šarkan zmizol za obzorom, unášaný silným prúdom vzduchu. Deti neváhali a rýchlo sa rozbehli za ním, presvedčené, že ho musia nájsť.
Behali po lúke, prechádzali cez lesík, ale šarkana nikde nebolo. Až po dlhom hľadaní, keď už boli unavené, ho zbadali. Bol zachytený vysoko v korune mohutného dubu na okraji lesa. Snáď všetky deti z dediny sa zhromaždili pod stromom a pozerali na šarkana, ktorý sa jemne kýval vo vetre. „Ako ho dostaneme dole?“ pýtala sa Ema sklamane.
„Môžeme skúsiť vyliezť,“ navrhol Adam, no keď sa pokúsil vyšplhať na strom, rýchlo zistil, že je príliš vysoký a je to nebezpečné. Deti premýšľali, skúšali hádzať palice, skákali, ale všetko márne. Šarkan zostával uväznený medzi konármi. Emke začali po lícach stekať veľké slzy. Neverila, že šarkana dokážu zachrániť.
V tom sa z hustých vetiev stromu zjavila malá veverička. Sledovala deti, ako sa márne snažia získať svojho šarkana. „Pozrite, veverička!“ zvolala Zuzka, najmladšia z detí. Veverička sa s ľahkosťou rozbehla po kmeni stromu a zastavila sa priamo pri šarkanovi. Deti s nádejou sledovali, čo sa bude diať.
A vtedy sa nad nimi ozvalo tiché zakrákanie. Na oblohe zakrúžila veľká čierna vrana a zletela priamo k šarkanovi. Vrana a veverička začali spoločne skúmať, ako by mohli šarkana uvoľniť. Vrana opatrne ťahala stuhy, zatiaľ čo veverička sa snažila rozmotávať špagát.
Deti s napätím čakali, keď zrazu – šarkan sa pomaly začal uvoľňovať. Zosunul sa po konároch a nakoniec, akoby zázrakom, spadol priamo k nohám detí. Všetky deti vykríkli od radosti a tlieskali svojim novým lesným priateľom.
„Ďakujeme, veverička! Ďakujeme, vrana!“ volali deti a mávali na zvieratá, ktoré im pomohli. Vrana zakrákala na rozlúčku a veverička šikovne zmizla v korune stromu.
Od toho dňa deti nikdy nezabudli na láskavosť, ktorú im prejavili zvierací priatelia. Pri každej prechádzke nosili veveričke oriešky a vrane kúsok pečiva ako poďakovanie za ich pomoc. A keď sa ich niekto opýtal, prečo to robia, Ema s Adamom sa len usmiali a odpovedali: „Pretože priateľstvo je cennejšie ako akákoľvek vec.“
Zaujímavosti pre deti
