Kedysi dávno, v malej dedinke ukrytej hlboko v lese, žili ľudia, ktorí boli vždy zdraví a šťastní. Tajomstvom ich zdravia a vitality bola zázračná rieka, ktorá pretekala cez dedinu. Voda z tejto rieky bola priezračná ako krištáľ a každý, kto sa z nej napil, sa cítil silný a plný života. Dedinčania vedeli, že rieka nie je obyčajná. Verili, že v jej vodách sa skrýva mocná sila, ktorá ich ochraňuje.
Jedného dňa však nastalo niečo zvláštne. Rieka začala slabnúť, prúd sa spomalil, a nakoniec úplne vyschla. Dedinčania zrazu nemali čo piť. A čo bolo najhoršie, bez zázračnej vody začali všetci chorieť. Každý deň sa situácia zhoršovala a dedinou sa šírilo zúfalstvo.
V celej dedine zostali zdraví len dvaja súrodenci, Emil a Natália. Emil bol odvážny a zvedavý chlapec, zatiaľ čo Natália mala bystrú myseľ a veľké srdce. Obaja vedeli, že musia niečo urobiť, aby zachránili svojich blízkych a prinavrátili rieku do dediny.
Jedného rána sa rozhodli vydať sa na nebezpečnú cestu po koryte rieky, aby zistili, prečo voda prestala tiecť. Ich rodičia boli príliš chorí na to, aby im mohli pomôcť, a tak sa súrodenci vydali na cestu sami. Koryto rieky bolo vyschnuté a plné ostrých kameňov, ale Emil a Natália sa nevzdávali. Prešli cez tmavé lesy, preliezli strmé kopce a prebrodili sa cez bažiny.
Po niekoľkých dňoch putovania sa dostali k prameňu rieky. Tam, v srdci hory, našli niečo, čo nečakali. Pred nimi stál zlý škriatok, ktorý mal oči žiariace zlomyseľnosťou. Držal v rukách malú sklenú nádobu, v ktorej sa kľukatil posledný pramienok vody z rieky.
„Kto ste a čo tu hľadáte?“ zasyčal škriatok, keď ich zbadal.
„Sme deti z dediny, ktorá závisí na vode z tejto rieky,“ odpovedal odvážne Emil. „Prečo si nám vzal našu vodu?“
Škriatok sa uškrnul. „Táto rieka má veľkú moc. A ja chcem tú moc pre seba. Ak ju ovládnem, stanem sa najsilnejším v celom lese!“
Natália si uvedomila, že škriatkovu zlobu podnecuje osamelosť. Preto sa k nemu prihovorila s láskavosťou, akú škriatok nečakal. „Škriatok, rozumieme, že túžiš po sile, ale nemyslíš si, že je lepšie byť milovaný než obávaný? Ak sa vrátiš s nami do dediny a dovolíš, aby rieka opäť tiekla, všetci ťa budú považovať za hrdinu. Budeš mať priateľov a už nikdy nebudeš sám.“
Škriatok ostal po týchto slovách prekvapený. Nikdy predtým nikto neprejavil záujem o jeho pocity. Po chvíli rozmýšľania nakoniec súhlasil, že deti vypočuje.
„Ale ako viem, že ma dedinčania neprijmú ako nepriateľa?“ opýtal sa pochybovačne.
Emil sa usmial. „Ak nám dovolíš, aby sme sa vrátili s tečúcou riekou, my ti zaručujeme, že ťa privítajú ako priateľa. Postaráme sa o to.“
Škriatok sa na chvíľu zamyslel. Potom s hlbokým povzdychom otvoril nádobu a pramienok vody vylial do suchého koryta rieky. Pramienok vody sa v okamihu premenil na mohutný prúd, ktorý začal napĺňať vyschnuté koryto. Voda rýchlo tiekla smerom k dedine, kde ju už ľudia s nádejou čakali.
Keď sa Emil, Natália a škriatok vrátili do dediny, všetkých prekvapil ich nečakaný sprievodca. Ale keď videli, ako sa rieka opäť rozlieva cez dedinu, oslavovali návrat svojho zdravia a sily. Dedinčania prijali škriatka medzi seba a on si konečne našiel priateľov, ktorí ho učili o sile láskavosti a priateľstva.
Od toho dňa rieka nikdy nevyschla a škriatok, Emil a Natália sa stali najlepšími priateľmi. Pre dedinčanov sa deti stali hrdinami, ktorí svojou odvahou a múdrosťou zachránili dedinu.
Zázračná rieka opäť prúdila a prinášala zdravie a šťastie všetkým, ktorí sa z nej napili. A možno tadiaľ tečie doteraz.
Zaujímavé informácie pre deti
