V malej dedinke pod kopcom, ktorého skaly boli zafarbené do červena, žila raz dievčina menom Viki. Dievča, ktoré už ako malé dieťa milovalo kone. Viki cez deň čítala príbehy o slávnych parkúrových jazdkyniach a ich šikovných koňoch a v noci sa jej snívali sny, v ktorých so svojím koníkom jazdila vo veľkej aréne. Často posedávala pri plote miestnej jazdiarne, kde s obdivom sledovala, ako koníky s jazdkyňami na chrbte vznešene preskakujú cez prekážky. A hoci bola ešte malá, srdce jej búšilo túžbou stať sa jednou z nich – profesionálnou jazdkyňou.
Jedného slnečného dňa sa Viki vybrala na prechádzku do lesa, ktorý sa rozprestieral hneď za dedinou. Bol to starý a tajomný les plný šumu stromov a spevu vtákov. Medzi vlnitými koreňmi a vôňou borovíc sa Viki cítila ako v inom svete. Keď však začula lesom niesť sa slabé zvuky nariekania, malá dievčina sa nebojácne vybrala za nimi.
Na okraji lesného jazera, kde sa obloha zrkadlila v tichej vode, našla Viki zraneného koníka. Bolo to nádherné stvorenie so srsťou tak striebristou, že sa zdalo, ako by pochádzala priamo z hladiny jazera. Jeho oči, zatienené bolesťou, prosili o pomoc. Viki, hoci mladé dievča, sa okamžite rozhodla pomôcť. Koníkovi vo svojich dlaniach doniesla vodu na pitie a z lesných bylín zhotovila liečivý obklad na jeho rany.
Deň za dňom sa Viki o koníka starala, kŕmila ho a starostlivo sledovala, ako sa jeho zranenia hoja. Jedného rána, keď sa už koník cítil oveľa lepšie, sa stalo niečo zázračné. Koník ku dievčine prehovoril.
„Prečo mi pomáhaš?“ spýtal sa koník, keď už dokázal stáť na vlastných nohách.
Prekvapenej Viki chvíľu trvalo, kým zo seba dostala pár roztrasených slov. „Ty vieš rozprávať?“
„Áno, som Arion, ochranca všetkých zvierat tohto lesa. Nie som obyčajný kôň. Pred stovkami rokov ma z kvapiek rannej rosy stvorili lesné víly. Vďaka tomu mám zázračné schopnosti. Napríklad aj tú, že dokážem rozprávať ľudskou rečou,“ pousmial sa koník a opäť položil rovnakú otázku. „Ale ešte si mi neodpovedala. Prečo si mi pomohla?“
„Pretože som vždy snívala o tom, že budem jazdiť a prekonávať prekážky s tak krásnym koníkom ako si ty,“ odpovedala Viki už s úsmevom.
Arion, hlboko dojatý jej láskavosťou, sa rozhodol Viki naučiť všetko, čo vedel o jazdení. „Ale ja nie som obyčajný kôň, Viki. Jazdenie so mnou bude skúška tvojej odvahy a tvojho srdca.“
Od tej chvíle každý deň trénovali. Viki sa učila, ako sedieť pevne v sedle, ako Ariona počúvať a spolupracovať s ním. Spoločne prekonávali všelijaké lesné prekážky, od padnutých stromov po strmé zrázy. Arion ju učil, ako počúvať šepot vetra a čítať signály prírody, čo jej pomohlo stať sa nielen lepšou jazdkyňou, ale aj človekom.
Po mesiacoch cvičenia boli konečne pripravení ukázať svetu, čo môžu spolu dosiahnuť. Na svoju prvú príležitosť nemuseli čakať dlho. V neďalekom mestečku sa konali každoročné parkúrové preteky, na ktoré sa Viki s Arionom prihlásili. V deň pretekov vzduch elektrizovalo napätie a očakávanie všetkých pretekárov, zatiaľ čo diváci tlieskali a povzbudzovali svojich favoritov. Viki cítila, ako sa jej srdce napĺňa hrdosťou a odhodlaním, keď stála na štartovacej čiare vedľa koníka, ktorý ju naučil nielen jazdiť, ale aj snívať. V tom Viki počula tichý hlas Ariona, ako jej šepká priamo do srdca: „Veríme si navzájom, Viki, a spolu môžeme zvíťaziť.“
Keď sa ozval štartovací gong, Arion vystrelil do rýchleho behu. Každá prekážka predstavovala výzvu, no spoločne ich prekonávali s gráciou a precíznosťou. Viki presne vedela, kedy svojho koníka otočiť, kedy sa má pred prekážkou odraziť, kedy ma zrýchliť a kedy spomaliť. Cítila, ako sa jej snaha a tréning zjednocujú v harmonickom tanci s Arionom. Prekážky, ktoré sa zdali byť náročné, prekonávali s ľahkosťou. Diváci sa pozastavovali nad ich synchronizáciou a vzájomnou dôverou.
Konečná rovinka bola na dohľad a Viki s Arionom sa už len vznášali nad zemou, keď preleteli cez poslednú prekážku a prešli cieľovou čiarou. Víťazstvo bolo ich! Hlasný potlesk a jasot zaplnil arénu, zatiaľ čo Viki objala Ariona, plná vďaky a radosti. „To sme dosiahli spolu,“ šepkala mu.
S víťazstvom na miestnych pretekoch sa Viki a Arion stali známymi a získali si tak pozvania na ďalšie preteky. Nasledujúce roky boli plné tvrdého tréningu a ďalších víťazstiev. Z Viki sa stala úspešná profesionálna jazdkyňa, o ktorej písali časopisy a ktorú obdivovali mladé dievčatá s rovnakými snami, aké kedysi mala ona.
No ako všetky dobré veci, aj toto obdobie malo svoj koniec. Prišiel deň, keď Viki, už dospelá žena, stála pred ťažkým rozhodnutím. Arion, starý a unavený z rokov jazdenia, jej jednej tichej noci povedal: „Viki, prišiel čas, aby som sa vrátil do lesa, odkiaľ som prišiel. Splnil som svoj účel a teraz musím odísť. Len v lese môžem žiť večne.“
Vo Vikinkiných očiach sa zaleskli slzy. Vedela však, že musí byť silná. „Bol si viac než len môj kôň, Arion. Bol si môj priateľ, môj učiteľ a môj spoločník.“ Spoločne sa vybrali na poslednú prechádzku do lesa, kde sa pred rokmi prvýkrát stretli. Na okraji jazera, kde sa ich cesty prepojili, sa Viki a Arion rozlúčili. S láskou a vďakou si vymenili posledné pohľady.
Keď sa Viki obrátila a odchádzala z lesa, Arion sa poslednýkrát obzrel na dievčinu, ktorej pomohol splniť si sen. Potom sa jeho striebristá postava pomaly rozplynula v jemnom lesnom svite, aby sa opäť stal silným strážcom lesa.
Viki, hoci teraz bez Ariona, pokračovala v živote jazdkyne s odhodlaním a silou, ktorú jej dal. Vedela, že každý skok, každá prekonaná prekážka boli viac než len súčasťou pretekov, boli pripomienkou jej cesty s Arionom, koňom, ktorý ju naučil, ako dosiahnuť na hviezdy.
Zaujímavé informácie pre deti
