Vysoko v korune starého dubu, kde sa chodníčky vetiev prepletali ako tajomné bludiská, žila malá, ale veľmi múdra sovička menom Sofinka. Každú noc, keď sa rozptýlili posledné slnečné lúče a celý les zaliala jemná tma, Sofinka otvorila svoje veľké žlté oči a pozorovala okolitý svet. Bola zvedavá a veľmi si vážila všetok život v lese – stromy, kvety, bylinky i zvieratká.
Jednej noci si však všimla niečo zvláštne. Vetvy stromov, ktoré boli pred pár dňami ešte svieže a husté, začali pomaly žltnúť a z listov sa stávala hnedá, zoschnutá clona. Dokonca aj vo vzduchu bolo cítiť zvláštnu suchosť, akoby les chradol. Mokré machy, na ktorých si zvyčajne po nociach odpočívala, sa zmenili na kruté vyschnuté chuchvalce.
„Musím zistiť, čo sa to deje,“ húkla si Sofinka v duchu, keď pozorovala biedne sa krčiace papradie a vädnúce kvety. Nechcela stratiť drahocenný domov – jej milovaný les.
Na druhý deň k večeru, ešte predtým, než sa slnko schovalo za obzor, sa vybrala hľadať odpovede. Na svojej púti preletela nad brehom hučiaceho potôčika, obletela mohutné buky a zastavila sa pri starom jazere, kde obvykle vysedávala rodinka kačiek. Tam sa stretla s líškou Eliškou, ktorá práve oddychovala pri brehu. Keď počula, o čo ide, zamyslene odpovedala: „V poslednom čase som nevidela žiadnych ľudí, ktorí by tu narobili škodu. Ale možno si všimneš niečo viac v strede lesa. Tam býva veverička Mirka, ktorá pozná každý strom. Možno ti poradí.“
Sofinka poďakovala a hneď sa vybrala za veveričkou Mirkou. Veverička si práve sušila chvost na slnku, keď náhle zbadala, ako sa k nej vznáša sovička. „Ahoj, Sofinka! Vyzeráš akosi ustaraná,“ usmiala sa na ňu Mirka. Sovička jej ponúkla semienko, ktoré našla pri potôčiku, a spýtala sa jej na zvláštnu chorobu lesa.
„No, Sofi, máš pravdu,“ prikývla Mirka. „Listy schnú, kôra stromov sa drobí, dokonca aj oriešky sa stávajú prázdnymi. Povráva sa, že to má na svedomí nejaký škodca. Ja tieto dni stále počujem jemné hryzenie v kôre stromov.“
Keď to Sofinka počula, načiahla sa bližšie k jednému zo stromov a započúvala sa. Naozaj tam bolo slabé chrup-chrup, akoby niekto ohrýzal vnútro stromu. Vtedy s istotou usúdila, že stromy napadli červotoče. Veľmi nebezpečné chrobáčiky, ktoré dokážu zožrať drevo z vnútra a spôsobiť, že stromy zoslabnú a postupne vyschnú.
„Len jeden tvor dokáže účinne zatočiť s červotočmi,“ zvolala Sofinka a v jej očiach sa zablyslo. „Doktor lesa – ďateľ. Ten vie svojim silným zobákom vyklopať červotoče z kôry stromu!“ A hneď pridala do krídiel, aby čo najskôr našla podľa zvonivého klopkania miestneho ďatľa. Lesní priatelia mu familiárne hovoria Doktor Ďuťko.
Bol to veľký vták s červenou čiapočkou na hlave a ostrým zobákom, s ktorým si práve obzeral jeden kmeň borovice. Keď mu Sofinka vysvetlila, čo sa deje, ďateľ vážne pokýval hlavou: „Milá sovička, ja sám sa snažím, ale červotoče sa veľmi rozšírili. Jeden ďateľ nedokáže vyklopať všetky napadnuté stromy v celom lese. Ak tu majú byť stromy zachránené, potrebujem pomoc ďalších ďatľov.“
Sofinka sa zamyslela. Vedela, že času je málo. Stromy odumierali a zvieratká čoraz ťažšie nachádzali jedlo a útočiská. „Vydrž, Doktor Ďuťko,“ húkla. „Postarám sa o to!“
Rozprestrela krídla a vydala sa na dlhú púť naprieč lesom. Od západu až na východ, od temných borovicových húštin až po brezy na okraji mýtin. Všade vyhľadala svoje kamarátky sovy. Každej z nich vysvetlila, čo sa deje, a poprosila ich, aby leteli do susedných lesov a priviedli tamojších ďatľov. Z jednej strany letela Sovička Huhula, z inej zas staršia sova Papina a zo severu sa vybrala výrečná Sova Olívia. Každá sa ponáhľala zaniesť naliehavú správu: „Náš les potrebuje pomoc!“
Na druhý deň skoro ráno, keď sa rosa ešte trblietala na listoch, prihrnuli sa do lesa desiatky ďatľov rôznych druhov. Niektorí mali zelenkavé pierka, iní okrasné červené perá. Tie väčšie boli strakaté ako čierne a biele pásiky na zebre. Bolo ich toľko, že sa les náhle prebudil do zvláštneho, ale nádherného koncertu klopkania.
Doktor Ďuťko viedol tento veľký ďatlí tím a rozdelil im úlohy. Niektorí klopali do hrubých stromov, iní sa zasa venovali mladým stromčekom, ktoré tiež bolo treba ochrániť. Les takto žil niekoľko dní veselým buch-buch, klop-klop, ťuk-ťuk. Červotoče sa nestíhali skrývať, a pomaličky prestalo počuť hryzenie v kôre. Stromom sa uľavilo a začali sa znovu napĺňať životom.
Sofinka každý deň s radosťou pozorovala, ako sa vrátili sýte farby na listy a ako kvitne lesný podrast. A všetky zvieratká sa radovali spolu s ňou. Veverička Mirka opäť našla šťavnaté oriešky, líška Eliška sa mohla podeliť o chrumkavé lesné byliny s inými zvieratkami. Každému bolo ľahšie na duši, pretože les, ich milovaný domov, bol zachránený.
„Ďakujem vám všetkým,“ povedala Sofinka svojim kamarátkam a ďatľom, keď sa lúčili. Ďatle sa vrátili do svojich lesov, kde ich tiež čakala práca i rodinky. Sovičky sa opäť rozleteli na svoje miesta, aby v noci strážili svoj kraj. Doktor Ďuťko si napokon sadol na vetvu vedľa sovičky a vzrušene zaklopkal na kmeň. „Keby ťa nenapadlo privolať pomoc, naši lesní priatelia by ostali bez domova. Si naozajstná hrdinka, Sovička Sofinka.“
A tak sa lesným zvieratkám rozvidnelo. Stromy sa opäť zazelenali, machy zmäkli a kvety rozvinuli svoje pestrofarebné lupene. Les žil, dýchal a bola v ňom znova radosť. Zvieratká v lese občas započujú tajomné hú-hú: to si múdra Sovička Sofinka kontroluje, či je všetko v poriadku. A všetci obyvatelia si šepkajú, že s ňou je ich les v tých najlepších rukách.
Zaujímavé informácie pre deti
