Snehulienka – klasická rozprávka pre deti

Kedysi dávno žila v kráľovstve za siedmimi dolinami princezná menom Snehulienka. Jej pleť bola biela ako sneh, pery červené ako krv a vlasy čierne ako ebenové drevo. Všetci na zámku ju pre jej dobrotu a láskavé srdce milovali. No jej macocha, kráľovná, v nej videla hrozbu. Bola totiž nesmierne pyšná na svoju krásu a ťažko znášala predstavu, že by niekto mohol byť krajší než ona.

Kráľovná vlastnila kúzelné zrkadlo. Každý deň pred neho predstúpila a spýtala sa:
„Zrkadielko, zrkadielko, povedz mi, kto je najkrajší na svete?“
A zrkadlo vždy odpovedalo:
„Ó kráľovná, ty si predsa najkrajšia nielen v našom kráľovstve ale na celom svete.“

Tak to bývalo až dovtedy, kým jedného dňa zrkadlo nepovedalo niečo, čo jej prebodlo srdce zlosťou:
„Kráľovná, krásna určite si, no Snehulienka ťa v kráse prevyšuje.“

Kráľovnú zachvátil hnev a závisť. Nechcela pripustiť, že by mal niekto presiahnuť jej čaro a pôvab. Snehulienke sa rozhodla ublížiť, aby ju už nikdy neprevyšovala v kráse.

Kráľovná si nechala privolať poľovníka a prikázala mu, aby Snehulienku odviedol hlboko do temného lesa a tam ju navždy umlčal. Ako dôkaz, že sa dievča už nevráti, mal doniesť jej srdce. Poľovník sa kráľovnej bál, ale Snehulienku mal rád a nedokázal jej ublížiť. Zaviedol ju teda do lesa, no meč zdvihnúť nedokázal.

„Uteč, dieťa, ukri sa pred hnevom kráľovnej,“ zašepkal jej. „Nesmieš sa vrátiť na zámok. Ona ti usiluje o život.“

Snehulienka, ustráchaná a zlomená zistením, že macocha ju chce zabiť, bežala pomedzi stromy, až kým ju z obrovského strachu nezačali páliť oči od sĺz. Putovala hustým lesom, v ktorom strašidelne šumelo lístie, a každé prasknutie konára ju vyľakalo. Náhodou však narazila na malý domček schovaný medzi stromami.

Bol to útulný domček, hoci na prvý pohľad vyzeral veľmi skromne. Vnútri našla sedem malých postieľok, sedem stoličiek a sedem tanierikov na stole. Všetko bolo malé a milé. Pôsobilo to tam ale trošku neupratane, akoby sa jeho obyvatelia veľmi nestarali o poriadok.

Snehulienka, vyčerpaná a hladná, si povedala, že domček trošku poupratuje. Možno jej majitelia za to dovolia u nich prespať. Povymetala prach z kúta, pozametala dlážku a umyla riad, čo sa povaľoval na stole. Keď bola práca hotová, pustila sa do nepatrných zvyškov jedla, ktoré tam našla. Potom si ľahla na jednu z maličkých postelí. Kým premýšľala, čo bude ďalej, upadla do hlbokého spánku.

Večer sa do domčeka vrátilo sedem trpaslíkov – usilovných robotníkov, ktorí cez deň dolovali vzácne kovy a drahé kamene v hlbokých baniach. Najzvedavejší z nich hneď zavetril, že niekto bol v ich príbytku.

„Niekto tu poupratoval,“ povedal, zodvihnúc obočie. „Podlaha sa leskne!“

Ďalší zbadal, že na stole je čistý riad a niekto zjedol ich večeru. Rozsvietili malé lampáše a ich prekvapenie sa znásobilo, keď v jednej z postieľok zbadali Snehulienku. Bola taká krehká a krásna, že sa nevedeli dočkať, kedy sa zobudí.

Keď sa ráno prebudila a zbadala okolo seba sedem drobných bytostí, najprv sa zľakla. Trpaslíci ju však upokojili a ona im rozpovedala svoj príbeh – ako kráľovná usiluje o jej život, a ako by rada zostala v bezpečí ich domčeka.

Trpaslíci sa zamysleli. Napokon najstarší z nich riekol:
„Môžeš u nás zostať, dievča. Budeme ťa chrániť. Ty sa nám zatiaľ postaráš o dom a pripravíš chutné jedlo. Ale vystríhame ťa: dávaj si pozor na macochu, aby ťa nepodviedla.“

Kráľovná na zámku sa medzitým opäť pýtala zrkadla:
„Zrkadielko, zrkadielko, povedz mi, kto je najkrajší na svete?“

Zrkadlo jej povedalo krutú pravdu:
„Kráľovná, si krásna, ale Snehulienka v lesnom domčeku ťa v kráse prevyšuje.“

Kráľovná zúrila a uvedomila si, že poľovník ju zradil. Ten jej totiž ako dôkaz doniesol srdce srnky, ktorú v lese zastrelil. Nahnevaná macocha sa rozhodla, že dievčiny sa zbaví sama. A tak pripravila zákerný plán. Zamaskovala sa za staručkú predavačku, aby ju nik nespoznal. Potom si vzala otrávené jablko. Bolo také lákavé a červené, že pohľad naňho vyvolával chuť zahryznúť sa doň.

V deň, keď trpaslíci odišli pracovať do bane, Snehulienka zostala sama. Kráľovná v prestrojení zaklopala na dvere.
„Dievčatko, mám tu krásne červené jablko. Nekúpiš si?“
Snehulienka si spomenula na varovanie trpaslíkov, no jablko voňalo tak sladko a starenka vyzerala neškodne. Keď jej ho ponúkla, jej čisté srdce nevidelo zlobu v uprených očiach starenky.

Len čo Snehulienka zahryzla do jablka, jed prenikol do jej tela. Dievčina stratila vedomie a padla na zem. Kráľovná sa zlomyseľne zasmiala a ponáhľala sa preč. Verila, že jej pomsta je naplnená a Snehulienku už nikto nezachráni.

Keď trpaslíci prišli domov, našli Snehulienku ležať nehybne na podlahe. Všetci zúfalo plakali, snažili sa ju prebudiť, no nič nepomáhalo. Nedokázali sa s ňou rozlúčiť, a tak ju uložili do sklenenej truhlice, aby na jej tvári mohol každý vidieť nevinnú krásu.

Dni sa menili na týždne a týždne na mesiace. Snehulienka ležala v sklenenom sarkofágu. Stále vyzerala, akoby pokojne spala. Povesť o prekrásnej dievčine sa rozšírila ďaleko do všetkých krajov a jedného dňa tade prechádzal princ z neďalekého kráľovstva. Keď zbadal dievča, hneď pocítil, že sa do nej zamiloval.

„Dovoľte mi, aby som ju vzal do svojho zámku,“ žiadal trpaslíkov. „Nech ju naveky strážim a vzdávam jej úctu.“

Trpaslíci, spočiatku váhaví, napokon videli v očiach princa skutočnú lásku. Podujali sa pomôcť mu odviezť sklenenú truhlicu. No keď s ňou pohli, kúsok otráveného jablka sa uvoľnil zo Snehulienkinho hrdla a ona zrazu otvorila oči. Život sa jej vrátil do tváre a pomaly sa posadila.

Trpaslíci a princ sa zaradovali, ich oči žiarili šťastím. Snehulienka bola nažive a zbavená kliatby jedu. Princ ju poprosil, aby sa stala jeho nevestou. Snehulienka súhlasila, lebo v jeho slovách cítila pravú nehu.

Na princovom zámku bola veľká svadba, na ktorú trpaslíci prišli ako vzácni hostia. Na zámok zavolali celú krajinu, aby sa tešila spolu s nimi. Keď prišla aj kráľovná, márne dúfala, že stále bude najkrajšia. V zrkadle už nevidela seba, ale Snehulienku, ktorú ľudia oslavovali pre čistotu srdca i neobyčajnú krásu.

Tak sa dobrota vyplatila a zlo pominulo. Snehulienka žila s princom a trpaslíkmi v priateľstve a láske. A jej príbeh sa rozchýril po svete, aby pripomínal, že pravá krása vychádza z hĺbky srdca a žiarlivosť, závistlivosť či zloba nakoniec vždy nájdu svoj spravodlivý trest.