Začalo sa to jedného mrazivého decembrového popoludnia, keď deti, Janko a Anička, vybehli von do záhrady pred svojou drevenou chalúpkou. Snehová prikrývka bola dokonalá – mäkká, chrumkavá a biela ako perina. Deti sa rozhodli, že postavia toho najväčšieho a najkrajšieho snehuliaka, akého svet kedy videl.
„Bude mať dlhý nos z mrkvy, uhlíky namiesto očí a hrniec ako klobúk,“ plánovala Anička, keď kotúľali obrovskú snehovú guľu. Janko súhlasil a dodal, že snehuliak potrebuje aj šál, aby mu nebola zima. Keď bol snehuliak hotový, vyzeral naozaj majestátne. Oči z uhlíkov sa zdali, akoby naozaj žiarili, a úsmev z kamienkov bol taký veselý, že deti nemohli byť spokojnejšie.
„Bude tu stáť, až kým nepríde jar,“ vyhlásil Janko.
„A bude s nami oslavovať Vianoce,“ zasnívala sa Anička. Netušili, že ich slová započuje aj samotný snehuliak.
Keď sa stmievalo a deti sa vrátili dnu do tepla chalúpky, snehuliak ostal sám na dvore. Z drevených okien sa šírilo mäkké svetlo a snehuliak cez ne zazrel, ako rodina zdobí vianočný stromček. Vo vnútri znela tichá hudba a vzduch bol naplnený vôňou koláčov a škorice. Snehuliak cítil, že je to čosi výnimočné, niečo, čo by aj on chcel zažiť.
„Keby som len mohol byť s nimi,“ zašepkal do ticha.
Na oblohe sa v tej chvíli zjavila jasná hviezda, ktorá zasvietila priamo na snehuliaka. A v tom sa stal zázrak. Snehuliak precítil pohyb vo svojich rukách a nohách. Zrazu mohol chodiť, hýbať sa a dokonca aj hovoriť! Jeho prvé kroky smerovali k oknu, kde sledoval rodinu pri večeri.
Snehuliak sa chvíľu odhodlával, no nakoniec nazbieral odvahu a zaklopal na dvere. Vo vnútri nastalo ticho. Deti s rodičmi sa na seba udivene pozreli. Kto by to mohol byť tak neskoro? Keď otvorili dvere, zostali v nemom úžase. Pred nimi stál ich vlastný snehuliak, živý a usmievajúci sa.
„Dobrý večer,“ povedal jemne. „Nechcel by som rušiť, ale zatúžil som zažiť Vianoce s vami. Vidím, aké sú krásne, a rád by som bol súčasťou vašej oslavy.“
Deti od radosti výskali a rodičia, hoci trochu prekvapení, snehuliaka srdečne pozvali dnu.
Vo vnútri chalúpky bol snehuliak ohromený. Vianočný stromček žiaril, na stole boli misy plné medovníkov, a každý bol k nemu taký milý. Deti ho učili spievať koledy, rodičia mu ponúkali rôzne dobroty, a dokonca spolu rozbaľovali darčeky.
„Takto vyzerá šťastie,“ pomyslel si snehuliak.
Ale ako sa hodiny posúvali k polnoci, snehuliak si začal všímať, ako po jeho tele stekajú kvapky vody. Teplo v chalúpke ho začínalo roztápať.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Anička s obavami.
Snehuliak sa jemne usmial. „Je čas, aby som sa rozlúčil. Ale to nič, prežil som najkrajší večer svojho života.“
Keď snehuliak dopovedal svoje slová, úplne zmizol. Na mieste, kde stál, zostala malá drevená krabička zdobená nádhernými vianočnými motívmi. Deti ju opatrne otvorili a našli v nej odkaz.
„Ďakujem vám, že ste mi ukázali, aké sú Vianoce krásne. Naučili ste ma, že ich čaro nespočíva v darčekoch, ale v láske a spoločne strávenom čase. Nezabudnite na to nikdy.“
Rodina skrinku uchovala ako poklad a každé Vianoce si ju vystavila na čestné miesto, aby si pripomínali, čo ich naučil snehuliak, ktorý túžil zažiť skutočné Vianoce.
