Ráno bolo v meste také krásne, že sa zdalo, akoby sa naň usmievalo celé nebo. Slnečné lúče šteklili okná domov, vtáčiky spievali na stromoch a v malej žltej kuchyni voňali čerstvé rožky s maslom. Súrodenci Eliška a Tomáš sedeli pri stole už oblečení, učesaní a pripravení tak, akoby mali od radosti každú chvíľu vyskočiť až k plafónu.
Dnes totiž mali ísť na výlet do ZOO.
„Ja sa najviac teším na žirafy!“ povedala Eliška a narovnala si ružovú čelenku.
„A ja na levy! A možno uvidíme aj opice, ako sa budú hojdať!“ dodal Tomáš a rýchlo dopil kakao.
Keď konečne vyrazili s mamou do mesta, obaja sa cestou stále vypytovali, aké zvieratá tam budú, ktoré budú spať a ktoré sa budú hrať. No keď prišli pred veľkú bránu zoologickej záhrady, čakalo ich nemilé prekvapenie.
Na bráne visela tabuľa: DNES ZATVORENÉ!
Eliška sa zastavila ako prikovaná. Tomášovi klesli plecia. Ešte pred chvíľou mali srdcia plné radosti a teraz sa im zdalo, akoby im niekto sfúkol malý plamienok veselosti.
„To nie je fér…“ zašepkal Tomáš.
„Tak veľmi som chcela vidieť tie žirafy,“ povedala smutne Eliška.
Mama ich pohladila po vlasoch. „Mrzí ma to, deti. Ale deň sa ešte neskončil. Poďme sa prejsť mestom. Možno nás čaká iné dobrodružstvo.“
Deti síce nevyzerali presvedčene, no pomaly sa vybrali po širokej ulici lemovanej stromami, lavičkami a obchodíkmi. Chvíľu kráčali mlčky, až zrazu okolo nich prešiel veľký dlhý autobus.
Tomáš sa zastavil a oči sa mu zablysli. „Eliška, pozri! Ten autobus vyzerá ako slon! Je veľký, pomalý a keby mal chobot, určite by ním kýval na všetky strany!“
Eliška sa hneď pousmiala. „A tie jeho dvere sú ako veľké slonie uši!“
O kúsok ďalej stáli pri chodníku nízke okrúhle lavičky z tmavého dreva.
„Tieto lavičky sú ako korytnačky,“ povedala Eliška. „Pozri, majú pevný pancier a akoby si len tak ticho sedeli a odpočívali na slniečku.“
„A čakajú, kým im niekto povie, že už môžu pomaly odísť,“ zasmial sa Tomáš.
Vtom okolo nich prefrčala motorka, rýchla a hlučná.
„To bol určite gepard!“ vykríkol Tomáš. „Taký rýchly, že by ho sotva niekto dobehol!“
„A ešte aj zavrčal!“ pridala sa Eliška.
Keď prišli na malé námestie, uprostred šumela fontána. Voda padala zhora dolu a ligotala sa ako tisíc strieborných nitiek.
Eliška sa zahľadela a ticho povedala: „To nie je fontána. To je obrovský vodopád, ktorý padá do hlbokého jazera.“
Tomáš spravil veľké oči. „A v tom jazere plávajú obrovské krokodíly. Len ich teraz nevidno, lebo číhajú pod hladinou!“
Deti sa rozosmiali a sklamanie sa začalo pomaly rozpúšťať ako cukor v čaji.
A potom sa ich fantázia rozbehla naplno. Na kraji parku stáli vysoké pouličné lampy.
„Tie sú ako žirafy,“ povedala Eliška nadšene. „Majú dlhé krky a pozerajú sa ponad celé mesto.“
„A v noci otvoria oči a svietia, aby videli, čo sa deje v savane!“ doplnil Tomáš.
Pred pekárňou stáli odpadkové koše s okrúhlymi vrchnákmi.
Tomáš sa zachichotal. „Tie sú ako hrochy! Celý deň len sedia pri vode… teda pri ceste… a majú obrovské tlamy otvorené dokorán!“
„A čakajú, čo im do nich kto hodí na obed,“ prikývla Eliška múdro.
Pri semafore zablikali červené, oranžové a zelené svetlá.
„Semafor je ako chameleón, ktorý mení farby podľa nálady,“ povedala Eliška.
Tomáš pokrútil hlavou. „Nie, je to múdre zviera, čo riadi celé mesto a hovorí autám: teraz stoj, teraz choď!“
Na dome visel dlhý farebný transparent, ktorý sa vo vetre vlnil zo strany na stranu.
„Pozri, had!“ vykríkol Tomáš.
„Áno, veľký pestrofarebný had, ktorý sa vyhrieva na stene domu,“ dodala Eliška a tvárila sa úplne vážne.
Keď prešli okolo detského ihriska, všimli si šmykľavku.
„To je predsa chrbát obrovského dinosaura,“ povedala Eliška. „Deti sa po ňom šplhajú hore a potom sa skĺznu dolu po jeho chvoste!“
„A hojdačky vedľa neho sú opice, ktoré sa na ňom prišli hojdať do pralesa!“ smial sa Tomáš.
Napokon prišli k cyklistickému stojanu plnému bicyklov.
Tomáš sa nadchol: „To sú zebry! Vidíš tie tenké nohy, chrbty vedľa seba a niektoré majú dokonca aj pruhy!“
„A čakajú, kedy sa rozbehnú cez mestskú planinu,“ doplnila Eliška.
Mama ich chvíľu mlčky počúvala a usmievala sa. Mesto, ktorým chodievala takmer každý deň, sa jej zrazu zdalo celkom iné. Akoby sa aj ona na chvíľu ocitla v krajine, kde sa obyčajné veci menia na zázračné.
Slnko sa pomaly skláňalo nižšie a deti už vôbec nevyzerali smutne. Naopak, oči im žiarili ešte viac než ráno.
„Mami,“ povedala Eliška, „my sme dnes vlastne v ZOO boli.“
Mama sa prekvapene usmiala. „Naozaj? A kde?“
Tomáš rozpažil ruky a zvolal: „Predsa všade! V celom meste!“
Mama si kľakla k deťom a nežne ich objala. „Vidíte? Keď má dieťa fantáziu, dokáže otvoriť dvere aj tam, kde sú iné zavreté.“
Eliška s Tomášom sa na seba pozreli. Už vedeli, že aj keď sa niečo nepodarí tak, ako si želali, neznamená to koniec radosti. Niekedy stačí len trochu fantázie a obyčajná ulica sa zmení na savanu, prales, jazero aj rozprávkový svet plný zvierat.
A odvtedy si deti pamätali jednu dôležitú vec. Fantázia je čarovný kľúč, ktorý dokáže odomknúť dobrodružstvo aj v celkom obyčajnom dni.
