V mestečku Cukríkovce sa stala veľmi zvláštna vec. Každé ráno otvorili zmrzlinári svoje stánky a zistili, že im v noci zmizli kornútky. Nie zmrzlina. Nie lyžičky. Nie servítky. Iba kornútky! Čokoládové, vanilkové, škoricové, malé, veľké, chrumkavé aj tie extra dlhé, ktoré vyzerali ako trúbky pre škriatkov.
„To je záhada!“ zvolal pán Karamel, majiteľ najstaršej zmrzlinárne na námestí.„To je pohroma!“ vzdychla pani Vanilka z ružového stánku pri parku.„To je katastrofa chrumkavých rozmerov!“ zahlásil pán Pistácio, ktorý vždy hovoril veľmi dramaticky.
Mesto začalo byť nepokojné. Bez kornútkov predsa nemohli predávať poriadnu zmrzlinu. A kto by chcel zmrzlinu jesť z naberačky?
Vtedy sa do prípadu pustil Miško.
Miško nebol obyčajný chlapec. Bol to detektív. Mal síce len sedem rokov, ale nosil na hlave károvanú čiapku, cez plece mal malú brašnu, v ktorej schovával zápisník, lupu, ceruzku, šnúrku, tri hrozienka pre prípad hladu a jednu sušienku pre prípad veľmi veľkého hladu. Kráčal vážne, mračil sa premýšľavo a každú záhadu bral smrteľne vážne. Teda skoro smrteľne. Keď bolo treba, vedel sa aj hlasno smiať.
„Prípad miznúcich kornútkov beriem do vlastných rúk,“ oznámil na námestí a významne si upravil čiapku.
Najprv vyšetril miesto činu. V zmrzlinárni pána Karamela našiel na pulte zopár omrviniek. Pri dverách uvidel malé blatisté stopy. V sklade zase objavil prázdnu škatuľu od kornútkov a na nej čudné škrabance.
„Hmm,“ zamrmlal Miško a nahol sa tak blízko k stope, až si skoro o ňu otlačil nos. „Páchateľ nie je človek. To je isté. Človek by ukradol aj zmrzlinu. Toto je niekto, kto má veľmi zvláštny vkus.“
Ďalšiu noc sa ukryl za veľký kvetináč pri okne zmrzlinárne. Oblečený bol v tmavomodrom svetri, aby splynul s nocou, hoci v skutočnosti vyzeral skôr ako malá slivka s lupou. Sedel tam tichučko, až sa mu začalo driemať. Práve keď mu hlava po tretí raz klesla na plece, ozvalo sa:
šuch… šup… chrup… chrupity chrup!
Miško otvoril oči dokorán. Z tieňa pri plote sa vyvalila guľatá chlpatá postava. Mala pásikavú hlavu, bystré očká a labky šikovné ako malé ruky. Potichu sa vkradla ku krabici s kornútkami, jeden vytiahla, očuchala ho a s obrovskou radosťou ho začala chrúmať.
„Jazvec!“ zašepkal Miško.
A nebol to hocijaký jazvec. Bol to poriadne mlsný jazvec. Chrumkal tak spokojne, že pri tom privieral oči od blaženosti. Potom si pod pazuchu strčil ďalšie dva kornútky a odpochodoval preč, akoby práve nakúpil na nedeľný obed.
Na druhý deň Miško zvolal poradu. Prišli všetci zmrzlinári, pani starostka, poštár, dve zvedavé babičky a dokonca aj mestský holub, ktorý nepriletel na poradu, ale na omrvinky.
„Zlodej je odhalený,“ oznámil Miško slávnostne. „Je to jazvec.“
Všetci zalapali po dychu.
„Jazvec?“ neveril pán Pistácio. „A prečo nekradne aj moju zmrzlinu? Veď je vynikajúca!“
„Pretože,“ vysvetlil Miško múdro, „on nechce zmrzlinu. On chce kornútky. Sú chrumkavé, voňavé a asi mu veľmi chutia.“
„Tak ho musíme vyhnať!“ povedal niekto.
Miško však zavrtel hlavou. „Nie. To by nebolo pekné. Možno je len hladný. A možno netuší, že tým robí problém. Vyriešime to múdro.“
A tak dostal Miško nápad.
Večer spolu s pánom Karamelom pripravili pred zmrzlinárňou malý stolček. Naň položili kopček jabĺk, hrušiek, kukuričných placiek a vedľa toho veľkú misu špeciálne upečených jazvecích chrumiek z ovsených vločiek, medu a orechov. A úplne navrch dali tabuľku:
PRE JAZVECA. KORNÚTKY SÚ PRE ĽUDÍ. TOTO JE TVOJA VEČERA. DOBRÚ CHUŤ.
Miško sa zasa schoval za kvetináč.
O polnoci sa jazvec prikradol. Zastal pri stolčeku. Oňuchal tabuľku, hoci ju nevedel prečítať, potom oňuchal misku. Oči sa mu rozžiarili. Opatrne ochutnal jednu jazvečiu chrumku.
Chrup! Potom druhú. Chrup chrup! Potom tretiu, štvrtú, piatu a zrazu sedel pri miske tak spokojne, akoby objavil jazvečie nebo. Vtom Miško vyšiel z úkrytu.
„Aha! Tak predsa ty!“ zvolal.
Jazvec sa preľakol, postavil sa na zadné a jednu chrumku si skoro hodil za ucho. No Miško sa usmieval.
„Neboj sa. Viem, že ti chutia kornútky. Ale keď ich zješ všetky, deti nemajú do čoho dostať zmrzlinu. Chápeš?“
Jazvec zamrkal.
„Takto to spravíme,“ pokračoval Miško. „Každý večer dostaneš svoju misku chrumiek. Občas aj jabĺčko. Ale kornútky necháš na pokoji.“
Jazvec sa zamyslel. Potom zobral labkou jednu chrumku, položil ju pred Miška, akoby hovoril: Dohodnuté.
Od tej noci kornútky už nemizli. Jazvec si každý večer prišiel po svoju dobrotu, slušne sa najedol a potom odkráčal do lesa. Zmrzlinári boli zachránení, deti opäť dostávali zmrzlinu do chrumkavých kornútkov a mesto oslavovalo svojho malého hrdinu.
Na námestí dokonca zavesili plagát: MIŠKO – ZMRZLINOVÝ DETEKTÍV. VYRIEŠI KAŽDÚ ZÁHADU. ODMENA PRIJÍMANÁ AJ VO FORME DVOCH ZMRZLINOVÝCH KOPČEKOV.
A čo jazvec?
Ten sa stal tajným nočným priateľom mesta. Len občas, keď išiel niekto neskoro večer okolo zmrzlinárne, počul spoza rohu spokojné: chrum… chrup… chrupity chrup…
A vtedy bolo každému jasné, že v Cukríkovciach je všetko v najlepšom poriadku. Pretože niekedy sa záhady nevyriešia krikom ani hnevom, ale dobrým nápadom, láskavosťou a miskou správne chrumkavých dobrôt.
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
