V hlbokom údolí medzi zelenými kopcami, kde slniečko každé ráno zlatistými lúčmi hladilo kvietky a vtáčiky štebotali veselé melódie, žila zajačia rodinka. Ich domček bol ukrytý pod veľkým dubom, ktorý stál ako strážca lesa. Jeho konáre šepkali staré príbehy a jeho korene objímali zem, ako by ju chránili.
Blížila sa Veľká noc a všade bolo cítiť čulý ruch. Zajkovia pripravovali rôzne farby, sušili vyfúknuté vajíčka na šnúrkach medzi kvetinami a vyrezávali drobné vzory do ich škrupiniek. Bola to zajačia tradícia. Každý rok pripravovali nádherne vyzdobené vajíčka, ktoré potom na Veľkonočný pondelok rozdávali dievčatám v dedine. Tie ich potom mohli podarovať svojim šibačom ako poďakovanie.
Zo všetkých zajkov však bol jeden, ktorý o farbách, štetcoch a vzoroch nechcel ani počuť. Volal sa Filip.
Bol to mladý, svižný zajko s hebkým kožúškom, ktorý mal farbu jarného obláčika. Najradšej zo všetkého behal po lúkach, preskakoval potôčiky a skrýval sa v malinčí. Poznal každý strom, každý machový vankúšik aj všetky vtáčie hniezda v okolí. Maľovanie mu pripadalo ako zbytočné sedenie na mieste – a to bola pre neho hotová nuda!
„Filip, poď nám pomôcť s vajíčkami,“ volali na neho súrodenci, keď sedeli v dielničke pri okne a maľovali pásiky, bodky a srdiečka.
„Nie, ďakujem! Radšej si trochu zaskáčem pri potoku,“ odpovedal Filip a hneď bol fuč.
Jeho ocko, starý pán zajac, bol uznávaný maliar. Každý rok namaľoval najkrajšie vajíčka, aké les kedy videl. Vždy sa usmieval, keď sedel pri stole, a jeho labky sa len tak mihali, keď miešal farby a zdobil škrupinky.
Jedného večera, keď bol vzduch naplnený vôňou fialiek a jarný vánok šepkal do uší uspávanky, sa však niečo zmenilo. Ocko si sadol na lavičku, chytil sa za čelo a povedal mame zajačici: „Cítim sa slabý, moja drahá. Dnes mi tie vajíčka vôbec nejdú od labky.“
Na druhý deň ležal pod perinkou, unavený a bledý. Celá rodinka sa zbehla okolo neho.
„Filip,“ oslovil ho ticho ocko, „tento rok ma budeš musieť nahradiť. Vajíčka musia byť hotové. Inak nebudú mať dievčatá čo podarovať mládencom.“
Filip onemel. „Ale… ocko, ja neviem maľovať! Ja som to nikdy nerobil!“
Ocko sa slabo pousmial. „Niekedy musíme niečo skúsiť, aby sme zistili, že nás to baví.“
Filip dlho mlčal. Potom si sadol na ockovu stoličku, ktorá trošku zavŕzgala. Pozrel sa na všetko to náradie okolo – farby, štetce, misku s vodou, trblietky, pierka, aj čarovné šablóny. Všetko mu prišlo cudzie a trochu strašidelné.
Zobral prvé vajíčko do labiek a položil ho opatrne do držiaka. Potom namočil štetec do červenej farby. Ruka sa mu triasla. Nakreslil krivé srdiečko. Zamračil sa. No nevzdal to. Skúsil to znova – vedľa srdiečka pridal dva lístočky. Potom bodky. A nakoniec aj dúhové vlnky.
Zrazu sa niečo stalo – Filip sa usmial.
Začal maľovať druhé vajíčko. Potom tretie. A štvrté. Čas bežal a Filip sa ani nepozrel von z okna. Jeho labky tancovali po škrupinkách ako keď motýľ lieta medzi kvetmi. Vymýšľal nové vzory, miešal farby a vytváral také vajíčka, aké ešte nikto v doline nevidel – s malými vtáčikmi, žiarivými dúhami, s kvetmi, ktoré vyzerali ako živé.
Keď ráno vyšlo slniečko, Filip sedel unavený ale šťastný. Celý stôl bol pokrytý najkrajšími vajíčkami v celej zajačej histórii.
Keď si dievčatá z dediny prišli ráno po maľované vajíčka, nemohli uveriť vlastným očiam. „To sú tie najkrajšie vajíčka, aké sme kedy videli!“ výskali od radosti.
„Kto ich maľoval?“ pýtali sa.
A keď Filip nesmelo priznal, že to bol on, všetci mu zatlieskali.
Ocko ho pohladil po dlhých uškách. „Som na teba veľmi hrdý.“
Filip sa usmial a povedal: „Vieš čo, ocko? Maľovanie je… vlastne celkom zábava!“
Odvtedy už malý zajko neutekal pred štetcom. Každý rok sa tešil na Veľkú noc a vymýšľal stále nové a nové vzory. Dokonca aj keď bol vonku, inšpiroval sa farbami kvetov, tvarmi listov a ulitami slimákov.
Odvtedy Filip vedel, že niekedy musíme niečo skúsiť, aby sme zistili, či nás to baví. Možno práve v tom, čo sa nám zdá nudné, sa skrýva poklad, ktorý čaká, kým ho objavíme.
