V jedno obyčajné ráno sa v domčeku na kraji mestečka rozhučala stará práčka, ktorú každý volal Bublinka. Prečo Bublinka? Pretože zakaždým, keď sa do nej hodilo špinavé prádlo, začalo to v nej čudne bublať a prskať. Akoby tam bývalo nejaké čarovné stvorenie, ktoré tieto zvláštne pazvuky vypúšťalo zo svojho hrdla.
V domčeku žili aj traja súrodenci: Tinka, Vilko a malý Paľko, ktorí sa vždy dohadovali, kto po zemi rozhádzal svoje ponožky.
Raz ráno Tinka vzala z kúpeľne kopu špinavej bielizne, ktorú hodila priamo do Bublinky. Medzi tričkami, nohavicami a košeľami boli aj štyri páry ponožiek. Boli tam jedny žlto-červené ponožky, jedny pruhované, jedny bodkované a dokonca jedny, čo vyzerali ako malé papučky s uškami sloníka. Potom pridala trochu prášku, zapla práčku a ozvalo sa známe „bubli-bubl prsky-prsk!“
Všetko vyzeralo byť v naprostom poriadku. Deti sa zatiaľ pobrali do svojich izieb hrať sa a pripravovať do školy. Čas ubehol rýchlo a práčka doprala. Tinka otvorila dvierka a… čakalo ju prekvapenie. Vyberala oblečenie jedno za druhým, keď si zrazu uvedomila, že z tých štyroch párov ponožiek sú tam už len tri páry a jedna ponožka ostala sama. Jedna ponožka bez druhej!
„Čože?“ zvolala prekvapene Tinka. „Veď som sem vložila obe sloníkové ponožky. A teraz je tu len jedna. Kam sa podela druhá?“
Zavolala hneď Vilka a Paľka: „Pozrite, malý sloník zmizol!“
Vilko sa smial: „Sloníková ponožka určite utiekla do Afriky.“
Paľko čudne vraštil obočie: „Možno v práčke straší nejaká ponožkožravá príšera!“
Deti sa dohodli, že si na záhadu zmiznutej ponožky posvietia. Tinka sadla k práčke a klopala na jej bubon: „Haló, Bublinka, ty tam niečo skrývaš?“ Ale Bublinka len zarachotila a tvárila sa úplne nevinne.
O pár dní neskôr sa situácia opakovala. Tam, kde malo byť šesť párov ponožiek, ostalo zrazu päť a pol. Jedna ponožka zase chýbala! „To je akési podozrivé,“ uškrnul sa Vilko a odhodlane sa rozhodol, že práčku preskúma. Strčil dnu baterku a… „Nikde nič nevidím. Žiadna príšera, žiadny oheň, žiadna tajná skrýša. Vôbec nič,“ brblal si popod nos.
Vilkovi, napriek tomu, že nevidel nič podozrivé, sa zdalo, akoby počul nejaké tiché chichotanie. „Asi sa ti smejú stratené ponožky,“ zasrandovala Tinka.
Medzi deťmi začali kolovať všelijaké teórie. Tinka tvrdila, že si ponožky o polnoci odskočia tancovať do susedovej práčky. Vilko si zase myslel, že v bubne práčky je vchod do inej dimenzie, kde žijú osamelé ponožky. A Paľko sa túžil zoznámiť s ponožkožrútom. Ak by existoval, staral by sa o neho ako o domáce zvieratko.
Jedného večera, keď sa doma všetci ukladali spať, Tinka zrazu začula: „Ššš-šuch, ššš-šuch…“ Rozhodla sa jedným očkom nazrieť do práčky. A čo nevidí: maličký ponožkový panáčik odetý do zelenej ponožky s červenými pruhmi a gombíkmi namiesto očí práve upratoval vo vnútri bubna. Namiesto metly mal starú rozstrapkanú šnúrku a pri zametaní si čosi ticho mrmlal. Tinka sa nenechala zastrašiť. „Počúvaj, drobček, kradneš nám ponožky?“ spýtala sa.
Ponožkový panáčik vytreštil svoje gombíkové oči, až mu skoro odpadli. „Kradnem?“ zašepkal neisto. „To určite nie! Len si ich beriem na ponožkovú diskotéku!“
„Prosím?!“ Tinka nechápavo pozerala na ponožkového človiečika v práčke. „A prečo nám zostáva vždy len jedna ponožka z páru?“
„No, veď kúzlom premením jednu ponožku na moju tanečnú partnerku. A potom, keď sa to tu všetko krúti, tancujeme spolu valčík medzi bublinkami. Na konci sa mi tak točí hlava, že si nedokážem spomenúť, akým kúzlom ju premením späť na ponožku. Kým sa mi v hlave vyjasní, moja tanečná partnerka zmizne niekam preč.“
Tinka sa rozosmiala. Výhovorky ponožkového panáčika zneli neuveriteľne. Zvolala však prísnym hlasom: „Musíme to nejako vyriešiť, panáčik. Naše ponožky sa nemôžu len tak strácať. Vždy jedna patrí k druhej! Do školy stále chodíme v dvoch odlišných kusoch a ľudia sa nám smejú.“
Ponožkový panáčik si povzdychol. „Hm, možno by sme mohli zorganizovať veľkú tanečnú párty pre všetky ponožky naraz. Nemusel by som žiadnu začarovať a všetky by ostali v práčke. Každý by bol spokojný.“
A tak sa stalo, že Tinka, Vilko a Paľko jedného skorého rána nasypali do práčky hromadu ponožiek, priliali penu do kúpeľa, pustili hudbu z rádia a vytvorili pravú ponožkovú diskotéku. Ani sa nenazdali, práčka sa rozhučala neskutočným tempom. Bubliny sa z nej valili ako obrovská cukrová vata a deti počuli cez dvierka: „Š-š-š-šuuu, bám, bám, tanc-tanc!“ Bolo to bláznivé a neskutočne zábavné.
Keď pranie skončilo, deti otvorili práčku. Na ich veľké prekvapenie boli tentoraz ponožky všetky. Ani jednej nechýbal pár. Vybehlo ich dokonca o niekoľko viac, akoby sa k nim pripojili aj stratené kúsky z minulosti. Ponožkový panáčik sa usmieval spoza bubna a galantne mával svojou šnúrkovou metličkou na rozlúčku. „Nech všetky ponožky držia spolu! A pamätajte, občas trošku zábavy nikomu neublíži,“ zakričal a zmizol za okrajom bubna práčky, akoby sa vyparil v oblaku voňavej pary.
Deti sa začali smiať: „Tak predsa len v práčke straší ponožkový panáčik! Ale teraz si ho aspoň vieme získať tanečnou párty, aby nám tie ponožky vždy nechal po pároch.“
„Niečo vám poviem,“ ozval sa najmladší Paľko. „Mne sa vlastne páčilo, keď som mal každú ponožku inú. Bolo to funny! A aj keď už mám zo všetkých ponožiek zase po dve, občas si ich premiešam. Takto budem v škole rozdávať dobrú náladu.“ Tinka s Vilkom sa pousmiali a súhlasne prikývli hlavami.
Milé deti, ak sa vám niekedy stane, že si náhodou obujete rozdielne ponožky, netrápte sa. Možno práve jedna z nich dostala chuť zatancovať si v Bublinke s ponožkovým panáčikom a domov dorazí s miernym meškaním. Veď čo môže byť vtipnejšie, ako keď sa ponožky strácajú vo vlastnom vesmíre a tancujú tam v rytme bubnovania práčky? To je predsa tá najlepšia zámienka na to, aby ste sa poriadne zasmiali.
