V hlbokom zelenom lese, kde ranná hmla voňala po machu a kvapky rosy sa ligotali na papradí ako malé sklíčka, žil malý vtáčik Kivi. Mal guľaté telíčko pokryté mäkkým hnedým perím, krátke silné nôžky a dlhý tenký zobáčik, ktorým vedel opatrne skúmať každú škáročku v zemi. Oči mal tmavé a láskavé ako dve lesné čučoriedky. A keď sa usmial, vyzeral, akoby sa usmial celý les s ním.
Kivi bol tichý, dobrosrdečný a veľmi zvedavý. Rád počúval šumenie listov, škrabkanie chrobáčikov pod kôrou a aj to najjemnejšie zašušťanie trávy. Vedel rozoznať vôňu mokrej hliny, ihličia, lesných jahôd aj húb ukrytých pod listami. Len jednu vec Kivi, akoby sa na vtáka patrilo, nevedel.
Nelietal.
A práve preto sa mu niektoré vtáky v lese posmievali.
Na vysokej jedli bývala straka, ktorá mala rada všetko lesklé a ešte radšej mala svoje vlastné reči. Na konári nad potokom si zase hniezdo postavila lastovička, rýchla ako vietor. A v korunách starých dubov býval drozd, ktorý mal krásny hlas a rád sa ním chválil.
Keď Kivi kráčal lesnou cestičkou a obdivoval ranné svetlo, vtáky nad ním poletovali a štebotali.
„Pozrite sa naňho!“ zvolala straka a zatriasla chvostom. „Čo je to za vtáka, keď nevie lietať?“
Lastovička zakrúžila vo vzduchu. „Vták patrí na oblohu, nie na zem!“
Drozd si poskočil na vetve a zaspieval posmešným tónom: „Kto má krídla, nech si letí, Kivi iba po zemi smetí!“
Niektoré mladé vtáčiky sa zasmiali. Kivi sklopil oči. Mal jemné srdce, a preto ho posmech bolel viac, než by si kto myslel.
„Možno majú pravdu,“ zašepkal si večer, keď sedel pod papradím pri svojom domčeku. „Možno som čudný vták.“
Vtom sa z najbližšieho stromu ozval hlboký, pokojný hlas. Bola to stará sova Hedviga, ktorá už videla veľa nocí aj veľa rán.
„Nie si čudný, Kivi,“ povedala a žmurkla zlatými očami. „Si jednoducho iný. A často práve v tom, čo je iné, býva ukrytý dar.“
Kivi sa na ňu ticho pozrel. „Ale ostatné vtáky lietajú. Ja nie.“
„To je pravda,“ prikývla Hedviga. „No skús sa spýtať lesa, či potrebuje len krídla. Les potrebuje aj uši, ktoré počujú šepot. A nos, ktorý vycíti to, čo iní prehliadnu.“
Kivi nad jej slovami dlho premýšľal.
Na druhý deň ráno sa les prebudil do jasného slnečného dňa. Vzduch voňal po ihličí a medových kvetoch, z diaľky bolo počuť zurčanie potoka a klopkanie ďatľa do starého buka. No zrazu pokoj roztrhol vydesený krik.
„Moje vajíčka!“ volala straka.
„Aj moje sú preč!“ vzlykala lastovička.
„Hniezdo je prázdne!“ nariekal drozd.
Po chvíli sa ukázalo, že z hniezd v celom lese zmizli vajíčka. Vrabce pobehovali sem a tam, sýkorky vystrašene poletovali medzi konármi a aj pyšná straka mala rozstrapatené perie od strachu.
„Hľadajte ich!“ kričali vtáky jeden cez druhého.
A tak začalo veľké pátranie. Lastovičky lietali nad lúkou. Straky prehľadávali kríky. Drozdy kontrolovali dutiny stromov. Všetci pozerali vysoko, nízko, sem aj tam. No vajíčka nikde.
Kivi stál pod lieskou a mlčky ich sledoval. Videl v ich očiach strach, aký ešte nikdy nevidel. Zrazu mu ich prišlo ľúto. Napriek tomu, ako sa mu smiali, urobil krok dopredu.
„Môžem vám pomôcť hľadať,“ povedal ticho.
Straka si odfrkla. „Ty? A ako? Veď nevieš ani vyletieť na poriadny konár!“
Kivi sa zhlboka nadýchol. „Možno nelietam. Ale možno nájdem niečo, čo vy nevidíte.“
Vtáky si medzi sebou zašepkali. Boli zúfalé, a tak napokon súhlasili.
„Dobre,“ povedala lastovička, tentoraz už bez posmechu. „Skús.“
Kivi sklonil hlavu k zemi a zavrel oči. Les zrazu akoby stíchol. Počul len jemné praskanie vetvičiek, šuchot lístia, vzdialené kvapky vody a… niečo ešte. Tichučké, slabunké ťuk, ťuk, ťuk. Akoby sa o seba opatrne dotýkali hladké škrupinky.
Potom zdvihol zobáčik a zavetril. Cítil mach, kôru, hríby… a medzi tým aj čudnú vôňu. Vôňu starého pňa, vlhkej zeme a trošku aj líščieho chvosta.
„Poďte za mnou,“ povedal.
Kráčal rýchlo pomedzi paprade, pod ostružinové kríky a okolo veľkého balvana obrasteného machom. Vtáky leteli nad ním a neveriacky pozerali dolu. Kivi sa každú chvíľu zastavil, naklonil hlavu a načúval.
„Sme blízko,“ zašepkal.
Priviedol ich až k starému vyvrátenému stromu, pod ktorého koreňmi bola tmavá dutina. Vtáky sa nahrnuli bližšie. A tam, v mäkkom machu a suchom lístí, ležali všetky stratené vajíčka.
„Naše vajíčka!“ vykríkla lastovička.
„Sú tu všetky!“ zvolal drozd.
„Ako si ich našiel?“ šepkala straka tak ticho, ako ešte nikdy predtým.
Vtom sa z kríkov ozvalo zašuchotanie. Vystrčila sa malá kuna s trochu vinným pohľadom. Nemala zlé srdce, len si myslela, že opustené vajíčka nikomu nechýbajú, a chcela ich schovať na bezpečné miesto. Keď však uvidela vystrašené vtáky, sklopila uši.
„Prepáčte,“ pípla. „Nechcela som vám ublížiť. Myslela som si, že ich vietor vykotúľať z hniezd.“
Sova Hedviga priletela na konár nad nimi. „Keď niečo nie je naše, najprv sa opýtame,“ povedala múdro.
Kuna prikývla a pomohla vajíčka opatrne vrátiť späť do hniezd. Kivi chodil pod stromami, načúval a ukazoval, kam ktoré vajíčko patrí. Podľa vône vetvičiek, pierok a machu spoznal každé hniezdo takmer bez omylu.
Keď bolo po všetkom, les sa znovu upokojil. Slnko sa pomaly skláňalo nad horizont a obloha sa zafarbila do jemnej ružovej a zlatej. Vzduch voňal teplým drevom a večernými kvetmi. Straka zletela nižšie, až skoro na zem, čo u nej nebývalo zvykom. „Kivi,“ povedala trocha zahanbene, „mrzí ma, že som sa ti smiala.“
Lastovička sklopila krídla. „Aj mňa.“
Drozd ticho dodal: „Spieval som hlúpe pesničky. Prepáč.“
Kivi sa na nich pozrel svojimi láskavými očami. „To je v poriadku. Hlavné je, že vajíčka sú späť.“
„Ty si naozaj výnimočný,“ povedala lastovička.
Sova Hedviga sa usmiala. „Vidíte? Nie je dôležité, kým kto je na pohľad. Dôležité je, čo dokáže, aké má srdce a či pomáha iným.“
Od toho dňa sa už nikto Kivimu neposmieval. Keď bolo treba niečo nájsť, všetci volali jeho meno. Keď sa v noci stratil ježko, Kivi ho podľa šuchotu našiel pri malinčí. Keď vrabcom vietor odfúkol hniezdo do trávy, Kivi ho vyňuchal pod kvetmi. A vtáky sa naučili, že každý má svoj vlastný dar.
Večer, keď sa les uložil na spánok a nad stromami sa rozsvietili prvé hviezdy, sedel Kivi pred svojím domčekom. Nočný vzduch bol mäkký a chladivý, cvrčky hrali tichú uspávanku a mesiac hladil strieborným svetlom paprade.
Sova Hedviga priletela k nemu a jemne povedala: „Tak čo, Kivi? Si ešte čudný vták?“
Kivi sa pousmial a zavrtel hlavou. „Nie. Som jednoducho Kivi.“
Zaujímavé informácie pre deti
