Svetluška Baruška žila na tichej horskej lúke, ktorú cez deň zalievalo slnko a večer sa ponárala do mäkkého ticha nočnej oblohy. Bola malá, jej telíčko sa zľahka ligotalo jemným zelenkavým svitom aj vo dne. Ale skutočnú žiaru predvádzala len v noci, keď všetko naokolo stíchlo.
Baruška milovala, keď mohla svojím svetielkom komukoľvek pomôcť. Raz v noci sa žabka Mia stratila medzi hustým porastom žihľavy. Bola taká tma, že žabka nedokázala nájsť cestu domov k jazierku. Keď Baruška počula volanie o pomoc, hneď k nej priletela. Rozsvietila svoje svetielko a Miu pomaličky naviedla na chodníček späť k vode. Sprevádzala ju až k jej domčeku pri jazere, do ktorého žabka Mia s veselým „kvak“ hneď skočila.
Nasledujúceho dňa po zotmení potrebovala kukučka Kika súrne odniesť odkaz kamarátke, ktorá žila na veľkej borovici na opačnom konci lúky. Bez Baruškinej pomoci by Kika nedokázala bezpečne letieť ponad zarosené konáriky a ukryté prekážky. Svetluška jej svietila na cestu po celý čas, kým kukučka doručila odkaz a spokojná sa vrátila späť do svojho hniezda.
Jedného neskorého večera sa zajko Timko vybral na pole hľadať mrkvičky. Cestou späť na lúku sa rozhodol prebehnúť skratkou cez husté kroviny. Netušil, že neďaleko si líška vyhĺbila noru. A keďže všade navôkol sa už rozprestierala čierna tma a zajko takmer nič nevidel, spadol rovno do nej. Líška si už oblizovala papuľku tešiac sa na chutnú večeru. V tej pravej chvíli k nej priletela Baruška, rozsvietila svoje svetielko najviac ako vedela a líšku vyplašila. Zajko Timko si vydýchol a za sprievodu svetluškinho svetla sa vrátil domov živý a zdravý.
Takto Baruška každú noc pomáhala zvieratkám na lúke. No jedného dňa sa celkom vyčerpala. Jej svetielko bolo slabšie a slabšie, až napokon, hoci sa veľmi snažila, nedokázala svietiť vôbec. Smutne sa presunula na malý kvietok v strede lúky a napäto čakala, či sa nájde niekto, kto jej pomôže.
Prešlo pár hodín a namiesto pomoci sa zvieratká okolo nej len mihali. „Ach, Baruška, už nesvietiš? Nemôžem ti pomôcť, ponáhľam sa za mojou sestrou do rybníka,“ prešla okolo nej rýchlo žabka Mia. Aj kukučka Kika mala svoje starosti a zajko Timko sa niekam ponáhľal. Ani sa pri svetluške nezastavil. Všetci si od Barušky zvykli prijať pomoc, no keď potrebovala pomoc ona, akosi nemali čas.
Baruška sa začala cítiť veľmi smutná a osamelá. Uvedomila si, že jej už nikto nechce pomôcť. A tak ležala na lupeni kvietka so zvesenými krídelkami.
Lenže z diaľky to všetko pozoroval starý cvrček Barnabáš, ktorý býval pod veľkým listom lopúcha. Keď videl, ako sa jej ostatné zvieratká otáčajú chrbtom, prišiel k nej a tichým, no láskavým cvrknutím ju pozdravil. „Baruška, vidím, že si vyčerpaná. Pomôžem ti oddýchnuť si a načerpať silu. V mojom príbytku mám trocha byliniek z lúky, tie ti doplnia energiu.“
Potom ju čakal ďalší zázrak. Pridala sa k nim aj stará srnka Mija. Spomenula si, ako jej raz Baruška svietila na cestu, keď musela preniesť svoje mláďatko na bezpečnejšie miesto. Mija teraz naliala do malej misky čerstvú vodu z potôčika, do ktorej cvrček pridal svoje bylinky a ponúkol Baruške. Kým Baruška pila, Mija ochotne prestrela pod lopúchom jemné lístie, aby si tu svetluška mohla pohodlne odpočinúť.
Hoci sa na celej lúke našli len dve zvieratká ochotné pomôcť, poskytli Baruške presne to, čo potrebovala. Vďaka ich starostlivosti a láskavosti sa po chvíli jemne rozžiarila a do jej drobných tykadiel sa vliala nová sila. A to už aj ostatné zvieratká pocítili výčitku na srdci. Spomenuli si, koľkokrát práve táto malá svetluška pomohla im. Jedno po druhom začali prichádzať a vyjadrovať jej poďakovanie, ľútosť a ponúkať pomoc. „Baruška, odpusť, že sme sa ti otočili. Už to nikdy neurobíme,“ hovorili všetci.
Baruška spočiatku len ticho a s únavou prikyvovala, no srdce jej napĺňala radosť, že ju aspoň niekoľkí nenechali samú. Nakoniec sa vďaka oddychu a bylinkám zotavila úplne. A počas ďalšej noci, keď na oblohe žiaril krásny polmesiac, znovu sa rozsvietila tak silno, až to vyzeralo, akoby sa na horskú lúku zniesla tisícka hviezd. Zvieratká ju vítali s nadšeným potleskom. Odvtedy si uvedomujú, že každý občas potrebuje pomoc. Aj tí, ktorí sa najviac starajú o druhých.
A tak Baruška ďalej lietala po lúke so svojim nezdolným svetielkom v srdci i na telíčku. Všetci sa na ňu spoliehali, no naučili sa, že musia dávať pozor aj na ňu samú. A dnes už na horskej lúke platí, že vďaka priateľstvu a vzájomnej pomoci dokáže každé svetielko žiariť naplno v dobrých aj ťažkých časoch.
Zaujímavé informácie pre deti
