V malom mestečku zvanom Slnečná Lúčka sa každý rok deti tešili na letné prázdniny. Vtedy sa všetky lúky rozžiarili zlatými lúčmi a vzduch voňal po rozkvitnutých kvetoch. V mestečku bývalo zvykom, že hneď ako sa skončila škola, rodiny sa vydávali na pikniky. Zaplnili parky a ihriská, kde spoločne oslavovali začiatok prázdnin. Tento rok však prišlo prekvapenie, aké tu nikto nezažil – slnko sa úplne stratilo. Každé ráno, keď deti vybehli z domu, videli iba sivú oblohu a husté mraky, z ktorých sa neustále padal slabý, nepríjemný dážď.
Susedia v mestečku si začali medzi sebou šepkať, či niekto nevie, čo sa stalo. Nikto však netušil, prečo je obloha zatiahnutá hustými mrakmi po celé dni i noci. Ľudia postupne začali strácať dobrú náladu a dokonca i farby na kvetoch zosmutneli. V tento zvláštny čas sa dvaja priatelia, Katka a Maroš, rozhodli, že oni dvaja sú tí praví, ktorí môžu prísť na koreň tejto záhade.
Katka, dievča s dlhými hnedými vlasmi zapletenými do dvoch vrkočov, bola veľmi vnímavá. Dokonca zvykla hovoriť, že počuje ševel vánku i tiché šepkanie listov na stromoch. Maroš bol zasa vynaliezavý a nikdy sa nebál siahnuť po náradí, ak sa niečo pokazilo. Spolu tvorili skvelý tím, pretože sa navzájom dopĺňali. Katka vedela načúvať prírode a Maroš zasa vedel vymýšľať všelijaké nápady, ako prekabátiť aj tie najväčšie výzvy.
Jedno ráno, keď obaja priatelia sedeli v Katkinej izbe a pozorovali kvapky dažďa zošuchujúce sa po skle okna, Katka odrazu vyhlásila:
„Maroš, niečo je tu v neporiadku. Tento dážď je iný, nepríjemný. Dokonca nepočujem ani blízky potok tak jasne ako inokedy. Je to, akoby celé okolie stíchlo a ľudia i zvieratá sa schovávali pred tmou.“
Maroš súhlasne prikývol a zdvihol obočie:
„Čo keby sme sa išli pozrieť na ten kopček za mestom? Odtiaľ môžeme vidieť široko-ďaleko, možno zbadáme niečo zvláštne.“
A tak sa vybrali v gumákoch a pršiplášťoch von. Prešli popri starom ihrisku, okolo školy, až k strmej cestičke vedúcej na vrchol kopčeka. Keď tam dorazili, mraky viseli tak nízko, že bolo temer ťažké dovidieť na pätu kopca. Len tak medzi chumáčmi tmavých oblakov zbadali na okamih akýsi podivný tvar, ktorý sa skrúcal a hral všelijakými tieňmi. V tom tak silno zahučal hrom, až sa obaja strhli.
„Čo to bolo?“ vyhŕkol zarazene Maroš.
Katka si pritiahla pršiplášť bližšie a nesmelo odvetila:
„Neviem, ale mám divný pocit, že ten zvláštny tvar nie je obyčajný mrak.“
Z tmavých mrakov akoby vykúkali obrovské paže či krídla. Pripomínalo to stvorenie, aké ešte nikdy nevideli. Vrčalo to, krútilo sa to v špirálach a zdalo sa, že to pomaly obopína celé slnko.
„Tá… tá príšera z mrakov drží slnko uväznené!“ skríkla Katka, keď si lepšie všimla, že jasné lúče sa snažia presvietiť oblak. Ale ona ich zakaždým znova zhltne.
„Musíme zistiť, ako zachrániť slnko. Nemôžeme zostať nečinne stáť, inak budú prázdniny úplne pokazené a ľudia smutní,“ dodal rozhodne Maroš.
Keď sa vrátili do mesta, premýšľali, ku komu ísť pre radu. Starosta len bezmocne pokrčil plecami, učitelia v škole rovnako nevedeli pomôcť. A tak si spomenuli na legendy, ktoré sa v mestečku rozprávali. Kdesi na východe žije múdra starenka, ktorá už pomohla nejednému putovníkovi, keď stratil cestu alebo mal na srdci veľkú výzvu. Rozhodli sa, že ju nájdu a poprosia o radu.
Cesta za mestom viedla popri rieke, cez hustý les a okolo rozoklaných skál. Vzduch bol neskutočne dusný. Deti zbytočne čakali na osvieženie čerstvým vánkom. Vo vetvách stromoch nebolo počuť vtáky ako obvykle. Všetko akoby dýchalo napätím. Po celom dni chôdze, keď sa už obloha začala stmievať, zbadali malý domček. Zdal sa byť veľmi jednoduchý a starý. Strecha vyzerala, akoby ju držalo pokope len zopár klincov. Okolo rástol divoký vinič, ktorý sa ovíjal o stĺpy verandy.
Deti pristúpili k dverám a jemne zaklopali. Otvorila im stará vráskavá žena s milým úsmevom. Vlasy mala sčasti zapletené do tmavého šálu a držala sa drevenej paličky ozdobenej drobnými vyrezanými sovami.
„Ach, vitajte, moji milí,“ povedala starenka s priateľským hlasom, „viem, prečo ste prišli. Mraky a dážď – slnko je skryté. Veru, aj ja to cítim. Povedzte, čo by ste radi vedieť?“
Katka a Maroš sa po sebe pozreli a Katka vystúpila dopredu:
„Videli sme príšeru utvorenú z mrakov, ktorá, zdá sa, väzní naše slnko. Bez neho budú celé prázdniny šedivé. A čo je najhoršie, ľudia sú mrzutí a smutní. Prosíme vás o radu.“
Starenka sa opierala o paličku a premýšľavo privrela oči.
„Je to skutočne temná moc, búrková príšera, ktorá sa živí slnečnými lúčmi. Aby ste slnko oslobodili, potrebujete silu, ktorá mraky dokáže rozfúkať. A kto je na to najlepší? Vietor. Vietor je pán oblohy a dokáže rozohnať akékoľvek mračná. Nájdete ho, ak sa vydáte cez červenú roklinu a pôjdete, kým nezbadáte veľký starý strom. Tam sa vietor zdržiava, uprostred obrovskej čistiny.“
„Och, ďakujeme!“ skríkol radostne Maroš. Katka však ešte nedočkavo dodala:
„A je ťažké presvedčiť vietor, aby nám pomohol?“
Starenka pokrútila hlavou, až sa jej zaplietli sivé vlasy v šatke.
„Vietor je trochu náladový. Rád pomáha, ale pomoc je vždy podmienená úlohou. Málokedy sa pridá len tak.“
Cesta za vetrom bola dlhá. Katka a Maroš putovali niekoľko dní, kým nevošli do červenej rokliny, o ktorej hovorila starenka. Slnko síce nevideli, no husté červenohnedé skaly, ktoré sa črtali vôkol, svietili vlastnou tmavou farbou. Išli a išli, až kým neprešli roklinou na koniec. Tam ich čakali husté kríky a gaštanové stromy, vytvárajúce akýsi prírodný tunel.
Nakoniec konečne uvideli čistinku. Uprostred nej stál majestátny, rozložitý strom. Jeho kmeň bol taký hrubý, že by ho ani piati nedokázali objať. Konáre sa rozvetvovali vysoko k nebu ako hľadisko pre vtáčie spevokoly. Keď sa priblížili, odrazu sa strhol prudký závan vzduchu a popri nich sa na piesku vytvoril vír, z ktorého vystúpil biely víchor. Bolo ho ťažké presne rozoznať, lebo sa neustále vlnil a menil tvar.
„Kto sa to opovážil vyrušovať vietor pri jeho odpočinku?“ ozval sa hlboký kolísavý hlas.
Katka a Maroš sa mierne zľakli, no prekonali strach a úprimne sa pozreli smerom k vetru. Maroš sa ujal slova:
„Prepáč, urodzený vietor, prišli sme s prosbou. Bez slnka, ktoré zmizlo kdesi do mračien, nemôžeme veselo prežívať prázdniny. Prosíme, rozfúkaj tú príšeru z oblakov a vysloboď naše slnko!“
Vietor sa chvíľu odmlčal a šumel v listoch:
„Vyzeráte čistí srdcom, no musíte dokázať svoju odvahu. Splňte tri úlohy, ktoré vám zadám, a potom vám pomôžem.“
„Najskôr musíte prejsť Hmlistým údolím, kde prebýva duch stratených snov. V noci tam miznú túlavé sny a duch ich drží, kým sa nerozplynie hmla. Vy však musíte jedinú múdru iskričku sna vyslobodiť skôr, než bude neskoro. Potom mi ju doneste ako dôkaz, že ste úlohu splnili.“
Katka s Marošom nevedeli, ako presne vyzerá duch stratených snov, a tak sa vybrali späť do údolia neďaleko rokliny. Podľa vetra ho mali hľadať, keď sa zotmie. Uprostred noci sa hmla stala hustejšou, až by sa dala krájať. Kdesi ďalej počuli tiché šumenie a clivé zavýjanie, akoby niekto stonal z diaľky.
„Buďme opatrní,“ zašepkala Katka. Zrazu sa pred nimi zjavila podivná postava. Akoby tvar muža z hmly, ktorá sa krútila a zvíjala. Deťom tuhla krv v žilách, ale odhodlali sa pokračovať. Uprostred toho hmlistého ducha videli slabé svetielko, pripomínalo malú iskričku.
„Ty nevydáš žiadny sen!“ zavrčal chrapľavý hlas.
„No my neopúšťame tie, ktoré potrebujú pomoc!“ zvolal neohrozene Maroš.
Vtom Katka zdvihla malé zrkadielko, ktoré nosila v taške. Zrkadielko nasmerovala na jemný lúč mesiaca, ktorý sa dostal do údolia. Ten sa odrazil v zrkadle, oslňujúc hmlistú postavu. Duch zasyčal a na malú chvíľu sa mu rozplynuli obrysy. Katka sa rýchlo načiahla a žiariacu iskričku vytiahla z hmlistých prstov ducha. V tom duch nenávratne zmizol.
„Máme iskru sna!“ radoval sa Maroš.
„Druhá úloha,“ povedal vietor, keď mu priniesli žiariacu iskričku, „vám ukáže, či si viete poradiť aj s tmou v hlbine. Choďte k Rieke tancujúcich tieňov. Tá vyplaví čokoľvek, čoho sa ľudia najviac boja. Musíte z rieky vyťahovať jeden strašidelný tieň za druhým, a spoznať, že v skutočnosti to nie je nič iné ako vaša vlastná obava.“
Katka s Marošom sa opäť vybrali na cestu, až dorazili k širokej rieke. Natoľko bola tmavá, že nevideli ani jej dno. Dokonca aj obloha sa zrazu zatiahla ešte väčšmi.
„Musíme vstúpiť do vody?“ spýtala sa prekvapene Katka.
„Skúsme to opatrne,“ navrhol Maroš.
Odhodlali sa. Vyhrnuli si nohavice a pomaly vstúpili do studenej vody. Vtom sa pred nimi vynorili tiene – najprv strašidielko pripomínajúce škriatka, ktorého kedysi Katka videla len v nočných snoch. Potom sa vytvorili iné podoby – veľké pavúky, ktorých sa Maroš kedysi bál. A hoci je odvážny, pred tými dlhými nohami sa mu chveli kolená. Voda kolísala tieňové tvory sem a tam. Vyzeralo to, aby na vode tancovali. Deťom vystúpila na rukách husia koža.
„Ak sa nezľakneme, zmiznú, pretože sú to naše strachy,“ zašepkala Katka a chytila Maroša za dlaň. Spolu sa postavili proti tieňovej príšere, čo vyzerala ako obrovský pavúk. Zavreli oči, zhlboka sa nadýchli a v srdci si pripomenuli, prečo to robia – prázdniny, smiech, slnko. A tieň zrazu vyšumel, rozplynul sa ako čierna pena. Nasledovali i ďalšie strašidlá, no deťom stačilo neustále si pripomínať, že sú to len výplody ich strachu.
Napokon ostala voda taká kľudná, že sa na chvíľku prejasnila. Zbadali tam malý prúžok svetla – žiariaci kameň, ktorý ležal na dne. Tento kameň museli priniesť vetru ako dôkaz, že premohli vlastné obavy.
„Tretia úloha,“ riekol vietor, keď mu priniesli žiariaci kameň, „je dostať sa do oblakov, ktoré sú tak vysoko, že ľudia ich ešte nikdy nenavštívili. V oblohe sa ukrýva vzdušný hrad a v ňom je ukrytý kľúč. Bez neho ma nemôžete poprosiť, aby som mohol naozaj slobodne lietať a rozfúkať všetko, čo je zlé. Choďte a nájdite ho!“
Katka a Maroš najprv nechápali, ako sa majú dostať do oblakov. No spomenuli si, že v stodole Marošovho dedka sa nachádza zázrak – teplovzdušný bal. Spolu s priateľmi ho kedysi používali na krátke lety nad lúkami. Rozbehli sa teda nazad do ich mestečka Slnečná Lúčka. Vďaka Marošovej vynaliezavosti a Katkiným usilovným rukám balón nafúkli horúcim vzduchom z veľkej piecky. Potom sa odlepili od zeme smerom k šedivej oblohe.
„Vidíš ten kúsok fialkového oblaku v diaľke?“ spýtala sa Katka.
„Áno, vyzerá to ako strecha nejakého hradu!“ odpovedal nadšene Maroš.
A naozaj! Keď prileteli bližšie, uvideli v oblakoch obrysy malých vežičiek, akoby utkaných z hustej pary. Pri pristávaní na mäkkom obláčiku sa spočiatku báli, či nespadnú, ale oblak ich ako zázrakom udržal. Vo vnútri hradu objavili sieň s výliskami hviezd a v strede na malom podstavci ležal zlatistý kľúč. Sotva ho Maroš chytil do ruky, celý hrad sa zatriasol, akoby sa mal rozpadnúť.
„Rýchlo naspäť do balóna!“ skríkla Katka. Dobehli k balónu a odleteli skôr, než sa hrad rozplynul a zmenil na obyčajný prach. Tentoraz už vedeli, kam sa vrátiť – rovno k vetru na čistinu pri veľkom strome.
Katka a Maroš predložili vetru všetky tri dôkazy: iskričku zo sna, žiariaci kameň z rieky strachu a kľúč z oblačného hradu. Vietor mocne dunivo zavyl a riekol:
„Dokázali ste, že máte odvahu a čisté srdce. Tak vám pomôžem oslobodiť slnko.“
Sotva vietor dohovoril, jeho prúd začal silnieť. Katka s Marošom sa museli držať konárov, aby ich neodfúklo. Vietor sa rozbesnel, vyletel nad koruny stromov a v okamihu uháňal cez oblohu smerom k mestu Slnečná Lúčka. Nad mestom zbadal búrkovú príšeru z mrakov, ktorá sa stále prevaľovala a zahmlievala slnko. Nárazy vetra začali mraky víriť, roztrhávali ich na franforce a príšera zúrivo syčala. No vietor mal obrovskú silu, ktorej sa príšera nedokázala ubrániť.
„Pusť slnko!“ kričali Katka a Maroš.
Búrková potvora sa ešte raz pokúsila zovrieť v pazúroch slnečné lúče, no vietor ju rozmetal na všetky strany. Zrazu sa z oblohy preliali žiarivé zlaté lúče a celé mesto sa pohružilo do teplého svetla. Dážď prestal a všetci obyvatelia Slnečnej Lúčky vyšli z domov, aby privítali slnko radostným volaním.
Keď vietor zosadol na zem, pozrel sa na vyplašenú, no šťastnú dvojicu.
„Preukázali ste odvahu, nezľakli ste sa prekážok a so cťou ste splnili tri úlohy. Týmto vás pasujem za strážcov letného slnka!“
Zo svojich vírivých záhybov vytiahol jemné náramky spletené z vetríkov, ktoré sa im obtočili okolo zápästí.
„Nech vám tieto náramky pripomínajú, že kedykoľvek bude v Slnečnej Lúčke či inde hroziť nebezpečenstvo, viete, ako sa postaviť zoči-voči strachu a pomôcť prírode.“
Katka a Maroš sa poklonili s veľkou vďakou a cítili sa nesmierne hrdí. V okamihu, keď vietor odletel, sa obloha naraz celkom rozjasnila a mesto opäť rozvoniavalo letom: kvety sa napriamili, trávniky dostali jasnú zeleň a zvieratá v lese veselo vyskočili zo svojich úkrytov.
Všetci ľudia v Slnečnej Lúčke usporiadali veľkú oslavu, aby spoločne privítali slnko. Ulice zaplnili deti. ktoré si vyrábali malé papierové veterné mlyny a náramky podobné tým, ktoré mali Katka a Maroš. Na piknikových stoloch rozvoniavali koláče a osviežujúce nápoje. Keď starosta mesta verejne poďakoval odvážnej dvojici pred všetkými, deti od radosti vyskočili a všetci nadšene tlieskali.
Od toho dňa sa rozpráva príbeh o Katke a Marošovi, ktorí sa nebáli vybrať na nebezpečnú cestu, aby zachránili slnko pred podivnou príšerou z mrakov. V Slnečnej Lúčke si ich ľudia vážia a dodnes im hovoria: „Naši strážcovia letného slnka.“ Kedykoľvek sa na oblohe vytvoria husté čierne mračná, Katka a Maroš sa na seba usmejú a skontrolujú svoje veterné náramky. Veď nikdy nevedia, kedy bude zasa potrebné ich statočné srdce a čistá myseľ, aby slnko zostalo žiariť z neba na ľudské tváre.
Zaujímavé informácie pre deti
